Dublinská rodáčka Jennifer Johnstonová (1930), slovenskému čitateľovi prakticky neznáma írska autorka, nám vo svojom najslávnejšom románe Opustená stanica (1984) ponúka príbeh s témou akoby vystrihnutou zo starých paperbackov. Odohráva sa na severozápadnom pobreží Írska na prelome sedemdesiatych a osemdesiatych rokov, v čase eskalujúceho napätia medzi katolíkmi a protestantmi, Írmi a Angličanmi. Hlavnú úlohu v ňom hrajú zmrzačený veterán, osamelá žena, opustená železničná stanica, Írska revolučná armáda a náklad, ktorý treba uskladniť.
V takmer komornej atmosfére malomesta sledujeme životný príbeh starnúcej maliarky Heleny a jej syna Jacka, s ktorým ju nespájajú práve najvrúcnejšie city, nadaného remeselníka Damiana, vojnou unaveného a zničeného Angličana Rogera unikajúceho pred vlastnou rodinou a tajomného muža Manusa.
Väčšia časť deja sa odohráva pri mori, vlastne opisy rozbúreného mora, sivých pobrežných skál a daždivého jesenného počasia sú najdôležitejšími prostriedkami, ktorými Johnstonová navodzuje celkový pocit bezútešnosti a nerozhodnosti svojich postáv.
Kniha rozpráva o ľuďoch dobrovoľne izolovaných, a napriek tomu sa pokúšajúcich túto izolovanosť prekonať. Ľudský dotyk a hľadanie porozumenia tu majú iba podružnú úlohu, prvoradými sú duševné pochody prenikajúce mysľou ženy v menopauze, pocity nevyhranenosti, ba až inertnosti vedúce k hlbokej skepse.
Johnstonovej román sa rozvíja v dvoch časových a osobných rovinách - v príbehu Heleny a Rogera a v príbehu Jacka a Manusa. V prvej línii matka nevzrušene akceptuje citový odstup od syna, priepasť, ktorá sa medzi nimi roztvorila po násilnej smrti manžela. Postupné zbližovanie sa s podivným telesne znetvoreným Angličanom Rogerom, ktorý sa pokúša opraviť desaťročia nepoužívanú železničnú stanicu, jej prinavracia silu tvoriť a rozvíjať dovtedy netušené dimenzie driemajúceho talentu.
V druhej línii textu sledujeme putovanie tajomného Manusa a Jacka Írskom, ich nekonkrétne dialógy a hľadanie úkrytu pre tajomný náklad. Manus má na rozdiel od Jacka vyhranené názory na život a politiku, kým Jack je len poblúdenou ovcou v stáde organizácie, s ktorou vnútorne nemá nič spoločné. Cesta oboch mladých rozhnevaných mužov smeruje na pokojný írsky vidiek, kde sa pretne s osudmi miestnych obyvateľov.
Kompozičná schéma románu je vystavaná predovšetkým na dialógoch, často predimenzovaných iróniou a sarkazmom. Rozprávačský štýl autorky je nesúrodý a mohli by sme ho charakterizovať, podobne ako duševný stav hlavnej hrdinky, slovami pasívne rezistentný.
Skúseného čitateľa odchovaného na rafinovaných trikoch hispanoamerickej prózy či euroamerickom postmodernizme Johnstonovej Opustená stanica trochu prekvapí len záverečným rozuzlením. Kniha je určená inej cieľovej skupine (čomu je prispôsobená aj tlač a veľkosť písma), tú má jednoduchý a priamočiary príbeh o nachádzaní vlastnej identity a zároveň bolestnej osobnej straty nepochybne veľkú šancu zaujať.
Autor: PATRIK ORIEŠEK(Autor je literárny kritik)
