Peter Mankovecký (vľavo) a Josef Abrhám v jednej z retrospektívnych scén Konečnej stanice. FOTO - SATURN ENTERTAINMENT |
Konečná stanica o Slovensko 2004 o 95 min o Réžia: Jiří Chlumský o Scenár: Stanislav Štepka o Kamera: Tomáš Juríček o Hudba: Peter Mankovecký o Hrajú: Josef Abrhám, Zdena Studenková, Stano Štepka, Josef Somr, Anka Šišková, Diana Mórová o Premiéra v SR: 1. marca
Kedysi to bola hra v Radošinskom naivnom divadle, dnes je to novinka v slovenských kinách. Konečnú stanicu začal písať Stanislav Štepka už pred niekoľkými rokmi. Dlho na ňu neboli peniaze, menili sa režiséri, až sa scenára nakoniec s odhodlaním chopil Jiří Chlumský.
Obom tvorcom sa nedá poprieť veľké úsilie, aby divadelná hra fungovala a vyznela aj ako film. Štepka svoj scenár prepisoval päťkrát, a žiadna verzia sa Chlumskému ešte nezdala dostatočne prispôsobená. Že konečná podoba vyzerá aj tak viac ako televízna inscenácia, by koniec koncov nemuselo tak veľmi prekážať. Určite by však pomohlo, keby bol príbeh trochu kompaktnejší, tempo rozprávania svižnejšie a keby na jeho konci čakalo logické rozuzlenie alebo aspoň dômyselné prekvapenie.
Konečná stanica nesie náznak detektívky, lebo jej príbeh sa začína vraždou mladého muzikanta, ktorú príde na malú železničnú stanicu vyšetrovať polícia, respektíve jedna policajtka - Zdena Studenková. Motív zločinu sa však nerozvinie, neprinesie napätie, je len pomôckou, ako rozohrať zopár scénok zo života niekoľkých ľudí, ktorí sa pri malej staničke pohybujú. Policajtka si ich po jednom predvoláva, a nechá ich vybrať si, o čom jej budú rozprávať. Upratovačka Vitálošová (Anna Šišková) sa jej rozhodne zdôveriť s manželskými starosťami, farár (Stano Štepka) jej prezradí, že tak trochu podvádza, mladá vdova Tereza (Diana Mórová) sa s ňou pobaví o chlapoch, bezdomovec Timur (Marian Geišberg) zas zostane trochu tajomný.
Napokon z toho nevyplynie nič, čo by vraždu vysvetľovalo. V odhalení vraha cítiť istú scenáristickú bezradnosť, akoby si ho boli autori spomedzi ostatných postáv vyžrebovali. V takto postavenom príbehu by ním totiž mohol byť naozaj hocikto.
Dostratena sa rozplýva aj téma železničných funkcionárov, ktorí prichádzajú oznámiť, že stanica Konečná stanica sa ruší. Ale tým, že sa spolu s hudobníkmi a mažoretkami vozili vo vlaku (nechýbalo plieskanie po zadku), sa hra mohla aspoň občas oslobodiť od jedného priestoru, vymedzeným okolím stanice, a presunúť sa o pár metrov ďalej.
Cítiť, že dvojici autorov záležalo na svojskom prevedení a aby radošinský vánok absurdity zostal zachovaný, smolou je, že pritom uviazli v divadelnej štylizácii. Z každej postavy akoby chceli mať perlu samu osebe, a od reality sa tým až príliš vzdialili. Nie všetky sa z toho úspešne vymanili (tak ako napríklad bezdomovec Mariana Geišberga a doktor Josefa Abrháma).
Našťastie, spomedzi slabších miest Konečnej stanice ešte stále presvitá Štepkov ľudský pohľad na drobných ľudí, niekoľko naozaj vydarených, živých dialógov a replík, cit pre nenápadné, ale výstižné detaily medzi rekvizitami, ktoré sa šikovne dostali do záberu. A aj herci, hoci by mohli vyznieť ešte viac, keby príbeh, ktorý rozprávajú, nedusilo rozvláčne tempo.
Suverénne najživším prvkom je saxofónový part v hudbe Petra Mankoveckého. O nej možno bez výhrad povedať, že je výborná a naozaj filmová.
