Strýko Olaf - podvodník, vrah a stroskotaný divadelný herec. Ďalšia úloha šitá pre Jima Carreyho. |
Rad nešťastných príhod (Lemony Snicket's Series of Unfortunate Events) * USA 2004 * 108 min * Réžia: Brad Silberling * Scenár (podľa knihy Daniela Handlera): Robert Gordon * Kamera: Emmanuel Lubezki * Hudba: Thomas Newman * Hrajú: Jim Carrey, Emily Browning, Liam Aiken, Kara Hoffman, Billy Connolly, Meryl Streep * Premiéra v SR: 24. februára
Naše deti boli dlho cvičené na rozprávkach o bezcitných macochách a krutých modrofúzoch, preto by sa mohli ľahko dostať aj cez príbeh, ktorý im vyrozpráva spisovateľ Lemony Snicket. Je o troch malých hrdinoch, vynaliezavej Violet, sčítanom Klausovi a drevožrútke Sunny. Už na začiatku to s nimi vyzerá zle - neznámy advokát im príde oznámiť, že sa stali sirotami. A nešťastie sa na nich ešte dlho rútiť neprestane.
Nič pri tom nie je vecou náhody. Všetko, do čoho sa súrodenecká trojica zapletie a s čím musí bojovať, vzniklo po dlhej a premyslenej úvahe neustrážiteľného a zlomyseľného strýka Olafa. Mal by sa o nich starať, sľuboval advokát, ale nie, on len vybehol po ich majetku. Vyzerá šialene, s prívetivosťou si nerobí žiadne starosti, jeho dom je strašidelný, kolegovia z divadla odpudiví.
Ako osoba, ktorá sa vám pripletie do cesty, nie je Olaf žiadna výhra. Ale ako filmová je viac než prijateľný. Má v sebe čosi viac ako bežní rozprávkoví lotri. Má naozaj herecký talent, vie hovoriť indiánskym nárečím, mení prízvuk, spôsob reči, dokáže sa vcítiť do dinosaura a hoci je naozaj zákerný, je vtipný a má gráciu. V takejto rozprávke by sa pokojne mohol prebíjať aj vo všednejšej podobe, ale Jimovi Carreymu by to nikdy nestačilo. Takéto pobláznené postavy má jednoducho rád.
Spolu s ním sa v tomto filme ukáže aj Dustin Hoffman (v epizódnej figúrke divadelného kritika) a Meryl Streepová (ako bláznivá teta Josephine). A aj oni tejto filmovej adaptácii obľúbených amerických knižiek prospievajú.
Rad nešťastných príhod patrí k tým príbehom, v ktorých dobro nad zlom víťazí, ale nepatrí k tým, čo dokážu vtiahnuť deti do svojho sveta. Violet, Klaus a Sunny, ktorí by im mali byť najbližšie, zostávajú nešťastne zatienení staršími postavami, najmä Olafom a Josephine, a vyznievajú pri nich pasívne. Určite je dobre, že sa vyhýbajú teatrálnosti, lenže keď každú tragédiu prijímajú s takmer ľadovou tvárou a všetko je im v podstate fuk, z ich vnútorného sveta sa stáva len ťažko prístupné teritórium.
A hoci je tento film výtvarne naozaj veľmi pekne urobený, stále je to málo, aby sa zaretušovali nedotiahnuté miesta v rozprávaní. Napätie sa v ňom nestupňuje, zápletka nenarastá, máločo sa vysvetľuje a nič nikam nespeje. Príbeh nemá otvorený, ale stratený koniec.
Je to taký zvláštny svet fantázie. Ani v ňom nie je všetko zlé, čo sa prihodí, dostatočne optimisticky vysvetlené hlbším významom, ani v ňom nie je vždy a všetko spravodlivé. Deti sa v ňom môžu cítiť trochu osamotené. Budú asi potrebovať kúsok z olafovského zmyslu pre humor, aby sa cez to dostali.
