Andrea Kalivodová a Jaroslav Dvorský v košickej inscenácii Bizetovej opery Carmen. FOTO - ŠD |
Hoci od derniéry ostatnej košickej inscenácie Carmen uplynulo len päť rokov, rozhodlo sa vedenie divadla slávnu Bizetovu operu vrátiť na javisko. Impulzy boli predovšetkým mimoumelecké. Carmen je zárukou diváckej návštevnosti a v prípade košického divadla aj potenciálnym vývozným artiklom, veď o inscenáciu už pred premiérou prejavili záujem maďarskí a poľskí partneri.
V čase mizérie, keď je jediným kvalitatívnym kritériom počet odohraných repríz a predaných vstupeniek, ťažko vyčítať divadlu, zvádzajúcemu boj o dotácie i o diváka, že vybralo kasový titul. Možno však od neho žiadať výber diela, ktoré zohľadňuje spevácke zázemie súboru. A tým dramatická Carmen pre košickú operu rozhodne nie je.
Potvrdila to hneď prvá premiéra. Obe ústredné postavy spievali hostia, z ktorých navyše len jednému patrí mandát spievať zverený part. Michal Lehotský v postave Dona Josého opäť dokladoval vokálnu spoľahlivosť a vzorové cítenie frázy, občasný menší lesk tónu je daňou za vyťaženosť jedného z najlepších slovenských tenoristov (na čo už mnohí pred ním doplatili). Hosťujúcej českej mezzosopranistke Andree Kalivodovej na naplnenie postavy Carmen chýba zaujímavá farba hlasu a zmyselný výraz, hodnotu výkonu znížila aj častým distonovaním dôsledkom technickej neistoty.
Ani u ďalších postáv z prvej premiéry sa nedá hovoriť o vhodnom obsadení. Potlesk za populárne melódie toreadora Escamilla môže byť pre nesporne talentovaného Mareka Gurbaľa danajským darom, mladý barytonista má na party tohto typu jednoducho čas. Hoci aj Michaele Várady ako lyrickej koloratúre by patrila skôr postava Frasquity, bola vrúcnou, obdivuhodne muzikálnou Micaelou, s farebne vyrovnaným mäkkým tónom a krásnymi pianami.
Inscenačný tím netajil, že sa nebude snažiť o aktualizačné a výkladové posuny. Ambície sa koncentrovali na prerozprávanie príbehu, pútavé priblíženie diela divákovi. Naplniť sa ich podarilo len v obmedzenej miere. V prvom rade treba odpočítať úplne zbytočnú, nič nehovoriacu atmosféru diela ignorujúcu až potierajúcu scénu Jaroslava Valeka. Režisérka Blažena Hončarivová sa vyhla gýču a banalitám, u niektorých predstaviteľov dosiahla zmysluplný herecký prejav. Celkovo však pôsobila inscenácia nevýrazným dojmom.
Podiel na tom nesie aj hudobné naštudovanie. Orchester pod vedením Igora Dohoviča znel ten večer matne, unavene. V komorných obrazoch potvrdil Dohovič renomé výborného sprevádzača, citlivého ku spevákom, dramatické plochy však nemali šmrnc, chýbala im gradácia, iskra.
Rezignovať sa dá na všeličo. Na výstrelky dramaturgické, inscenačné i výkladové. Rezignovať úplne by sa nemalo.
Autor: MICHAELA MOJŽIŠOVÁ(Autorka je operná kritička)
