Milan Paštéka (vľavo) s Rudolfom Filom na vernisáži výstavy Sondy v SNG (1991). Uprostred je kurátorka výstavy Zuzana Bartošová. FOTO – FERO HORVAT
a čo je jeho cieľom.
V rozhovore s Jurajom Mojžišom v Slovenských pohľadoch z roku 1965 Milan Paštéka povedal: „Vidíš obraz, ktorému mimoriadne silno rozumieš a takmer nevnímaš, čo je na ňom. Jednoducho máš dojem z vidiny. A vnímaš čosi rozhodujúce, vnímaš osobitosť, podstatu kohosi iného.“
Oblúk autorov
Žiaľ, tragická smrť pretrhla ďalšie sledovanie tejto stopy. Pôsobenie umenia Milana Paštéku ale nevyprchalo. Svedectvo o ňom prináša aj výpravná monografia z vydavateľstva L. C. A., ktorá sa nedávno dostala na trh.
Koncepciu textov a výber autorov zostavil ešte samotný umelec. Ide o kunsthistorikov, ktorí sa maliarovým dielom zaoberali od začiatku a kontinuálne pračovali až do deväťdesiatych rokov (Ján Bakoš, Zuzana Bartošová, Anna Lenková, Juraj Mojžiš, Iva Mojžišová), a filozofov, ktorí ho prekvapili súčasným jazykom a zaujímavým pohľadom na jeho poslednú tvorbu (Miroslav Marcelli, Peter Michalovič, Miroslav Petříček).
Vizuálnu podobu vyše 300-stranovej publikácie dali Juraj Mojžiš a Michal Mojžiš, výber reprodukovaných obrazov a chronologický oblúk zase maliar Rudolf Fila.
Pulzujúca maľba
„V poprevratovom chrlení výtvarných publikácií, ktoré dovtedy trpeli mankom v odbore moderného a tobôž súčasného umenia, sa začalo vydávať kadečo a často bez kritérií. Jednoducho, trh začal fungovať,“ povedal v rozhovore pre SME Rudolf Fila, ktorý je v knihe zástúpený aj Malou esejou o váhe a odvahe maľby.
Milan Paštéka: Otec Ubu; tuš, papier, 1967.
„Dôkazom toho je aj Paštékova monografia. Nielen, že sa jej za života nedočkal, ale jej vydanie inicovali iba niekoľkí priaznivci a zberatelia. Autora s takým renomé si nevybralo žiadne takzvané kamenné vydavateľstvo, a tak kniha vyšla iba vďaka enormnému úsiliu maliarovej manželky. Myslím, že nevyšlo nazmar. Kniha je obsažná obrazovo i textovo a náročnosť Paštékovej maľby nedegradujú tentokrát ani reprodukcie, ktoré sú veľmi kvalitne vytlačené. Pulzujúca maľba s veľkým výrazovým rozsahom koloristiky, raz intenzívnej a inokedy až monochrómnej, vyžaduje pozornú tlač.“
Rudolf Fila je presvedčený, že pri obrazovom materiáli sa nevynechalo nič podstatné, čo by mohlo skresliť pohľad na Paštékovu tvorbu. „Textovo i obrazovo je kniha štedrá a trpezlivému prinesie určite ruže. Samozrejme, nemali sme po ruke všetky originály, ale pozreli sme najpodstatnejšie zbierky, verejné i súkromné, takisto aj pozostalosť. Dominantné obdobia sú aj kvantitatívne najbohatšie, často sa tu konfrontujú i viaceré varianty toho istého námetu a pozorného sledovateľa zaujmú práve nuansy a nie protiklady. Ale ani tým sa Paštékovo dielo nevyhýba. Variačné princípy si v ňom neprotirečia s objaviteľskými.“
Mlčanie o čomsi
„Mne bol Milan Paštéka najbližší nielen z generácie galandovcov, ale možno z celého moderného slovenského maliarstva,“ hovorí Fila. „To, akým zázračným spôsobom sa u neho spájala niekedy až výbušná bezprostrednosť s premyslenou výstavbou – niekedy latentne, inokedy rukolapne, sa dovtedy darilo u nás azda iba Fullovi. A teraz nemám na mysli akúsi rodovú znakovosť. Milan sa vždy bránil akémukoľvek uzemňovaniu. Slobodu potreboval ako prvý predpoklad, takže o nej ani veľmi nehovoril. Radšej o filozofii a literatúre.
To boli hnacie sily jeho duše, tam nachádzal zovšeobecnenia aj svojich snáh. Azda so žiadnym iným výtvarníkom sa tak dobre nemlčalo ako s ním. Lebo to bolo vždy o čomsi. A táraním by sa to zmazalo. Diskutovať verejne som ho ani nikdy nepočul. Jeho dielo nám bude vždy korigovať prešľapy – do prázdna, do rétoriky. Nenávisťou k frázam, opovrhovaním ľahkosťou, ktorá sa dnes nosí s operetnou nonšalantnosťou.“
A čo hovorí Rudolf Fila na poslednú etapu Paštékovej tvorby? „Záver jeho diela – bielu na bielej – považujem za jednoznačné prihlásenie sa k duchovnu až budhistickému. Bez modiel, bez fráz, mlčaním. Náhodná smrť uzavrela jeho dielo bez toho, aby dokázala z neho vytvoriť fragment. Chcem tým povedať, že posledné obdobie u neho sumarizuje, završuje a maximálnou redukciou syntetizuje, čo už by sa stručnejšie nedalo povedať. Nepovažujte to prosím za cynické, ale vyzerá to skutočne na posledné slovo. Myslím, že by si mohol každý umelec iba želať, aby mu bolo dožičené takéto jasné posledné slovo. A bodka.“
