Zlata Adamovská s Jiřím Langmajerom. Za postavu Zity Gráfovej bola Adamovská nominovaná v kategórii najlepšia herečka na tohtoročného Českého leva. FOTO - TATRA FILM |
amovská, Veronika Žilková, Zuzana Norisová, Marek Taclík, Petra Špalková, Jan Vlasák, Jakub Prachař, Kristina Kloubková, Marko Igonda, Pavel Řezníček, Dana Sedláková, Petr Polák, Danica Jurčová, Tereza Duchková
Český lev tohto roku nervózne blúdil tesnou klietkou sem a tam. Niežeby mal málo potravy, skôr naopak - je jej príliš. Vlani sa v Česku urodilo dvadsať dlhometrážnych filmov, z toho sedemnásť hraných. Lenže čo robiť, levovi smutne škvŕkalo v žalúdku. Ono sa to totiž žrať veľmi nedalo.
Český prozaik Vladimír Páral (1932) patril k prominentom československej normalizačnej literatúry. Tvoriť začal ešte v prvej polovici šesťdesiatych rokov. Dielo Milenci & vrazi vyšlo v roku 1969, romány Profesionální žena, Mladý muž a bílá velryba, Radost až do rána i mnohé ďalšie si svojou kritickosťou v medziach reálnosocialistických zvyklostí získali státisíce oddaných čitateľov v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch, keď Páral patril u nás k najvydávanejším a najčítanejším.
Určite len zhodou okolností uvádzajú zoznamy spolupracovníkov ŠtB istého Vladimíra Párala, narodeného 10. augusta 1932, bytom v Ústí nad Labem, ako agenta a tajného spolupracovníka pod krycím menom Mirek. To predsa nemôže byť ten bojovník proti nešvárom reálneho socializmu, o ktorom kritika a reklamné materiály tvrdia, že "s prekvapujúcou otvorenosťou podáva správu o stave spoločnosti deštruovanej totalitným režimom"!
Svojím prístupným, jednoduchým štýlom sa majster Páral dokáže prihovárať vďačným čitateľom dodnes. Nečudo, že jeho diela si za námet vyberali oddaní priekopníci socialistického realizmu vo filme (Soukromá vichřice, Radost až do rána, Katapult) rovnako ako ponovembroví obchodníci s filmovou zábavou (Playgirls, Playgirls II). Menej pochopiteľné je, že Páralovo najlepšie hodnotené dielo Milenci & vrazi zverili do rúk estrádnemu, divadelnému a televíznemu režisérovi Viktorovi Polesnému, ktorý ním vo veku 56 rokov debutoval na filmovom plátne.
Výsledok režijnej práce Polesného však nemožno nazvať rozpačitým. Je jednoznačný. Nepodarilo sa. Zámer bol možno dobrý, ťažko ho však hodnotiť, nedá sa odhadnúť, pretože škrípu základy filmárskeho remesla. Strih je priam hanebný. Polesný spolupracoval na scenári, dialógy brúsil Karel Šíp.
Možno pre nevydarený prepis rozsiahleho románu, možno preto, že scenár bol pôvodne písaný pre iných hercov, majú mnohí (Ondřej Vetchý, Veronika Žilková, Marko Igonda, Petra Špalková) zjavné problémy zžiť sa so svojimi postavami, nedokážu ich obdariť presvedčivosťou, vyznievajú umelo, tézovito, prvoplánovo. Film herecky ako-tak držia nad vodou Jiří Langmajer a Zlata Adamovská. Filmu nesvedčí ani prílišné úsilie vyjadrovať sa v symboloch - je únavné, gýčovité, kŕčovité. Vrcholom je nelogicky, svojvoľne pridaný epilóg stavajúci celý príbeh doslova na hlavu.
Napriek tomu sa nesporne i na Slovensku nájde dostatok Páralových verných čitateliek z prednovembrových čias, ktoré film zachránia pred úplným diváckym fiaskom.
