O spisovateľovi Vladimírovi Nabokovovi (1899 - 1977) sa toho povedalo a napísalo dosť, jeden z jeho životopiscov použil termín "podivuhodný podvodník" a jeden z kritikov napísal, že tento autor mnohých entomologických štúdií zaobchádza vo svojom diele s ľuďmi ako s motýľmi, ktoré po celý život zbieral, preparoval a ukladal do škatuliek. Predhadzuje sa mu, že príslušníkov ľudského druhu skúmal s chladnou objektivitou vedca a tiež určitý cynizmus, keď sa odmietal angažovať v politických kampaniach organizovaných spisovateľmi na celom svete.
Hovorí to aj jeden z hrdinov poviedky Jar vo Fialte: "Budem tvrdiť, pokiaľ ma nezastrelia, že sotva si umenie zadá s politikou, neodvratne klesne na úroveň ideologického braku".
Nabokov je znalec literárneho umenia a jeho nedosiahnuteľný majster. Námety poviedok síce prezrádzajú niektoré autobiografické črty, objavujú sa v nich zberatelia motýľov a milovníci maliarstva (ktoré si chcel zvoliť na začiatku tvorby ako hlavný obor), ale vo svojom celku životopisné nie sú.
O Nabokovovi bolo známe, že zvedavcov do svojho života nevpúšťal. Chránil si súkromie ako poklad a opovrhoval bulvárnosťou celebrít. Nelipol ani na hmotných veciach a za najväčšiu stratu svojho života nepovažoval zabavenie majetku ani rodinného sídla v Rusku, ale stratu ruského jazyka, ktorého sa musel vzdať v prospech "druhoradej a úpadkovej angličtiny", ako hovoril vo svojich vzácnych rozhovoroch.
Keď v jednej poviedke napísal, že "na obruse vystrájalo ruské škvrnité svetlo", opäť ironizoval umelecký nacionalizmus, ktorého cena však nebola o nič vyššia, než stále sa opakujúca fráza o širokej ruskej duši. Experimentoval veľmi výrazne, ale vo svojich prejavoch sa prezentoval ako zaprisahaný antimodernista, ktorý neznáša futuristov ani tvorcov "kubistických mazaníc".
Mal dar autoreflexie spisovateľa, ktorý svoje písanie okamžite a v rámci textu komentuje. Ako napríklad v poviedke Kruh: "Innokentij nejakú dobu zápolil so šťavnatým kúskom torty, ktorý sa ocitol mimo tanierika - nakoniec, po nešikovnom šťuchaní, sa to malinové nemehlo prevalilo a spadlo pod stôl (kde ho zanecháme)." Nabokov stavia svoje príbehy so zvláštnym dôrazom na detail aj na banalitu, ktorá je pre umelca asi tým najživotadarnejším elementom.
Aj hrdinovia jeho poviedok sú banálni, všední ľudia a Nabokov túto všednosť miloval. "Charakteristickým rysom všetkého existujúceho je jednotvárnosť," hovorí v jednej poviedke, ako spisovateľ je však pravým opakom a ničiteľom tejto námetovej jednotvárnosti. Vyslovuje sa básnicky a presne. Keď píše o múzeu, podá v štyroch slovách definíciu: "spánok vecí zbavených podstaty".
To najpodstatnejšie v jeho diele je však majestát smrti, tej, ktorá v živote víťazí priam fatálne. V Nabokovových poviedkach akoby život bol marginálny príbeh niečoho oveľa veľkolepejšieho a tiež ako suma bizarnosti a náhod s tragickou bodkou na ich konci. Takou postavou je dozaista Nina z poviedky Jar vo Fialte, žena, ktorá sa objavuje na okraji života rozprávača "bez toho, aby ovplyvňovala jeho základný text". Zahynie pri autonehode, ale jej priatelia "baziliškovia Šťasteny" vyviaznu len s drobnými odreninami, "zatiaľ čo Nina, aj keď ich už dávno oddane napodobňovala, bola, ako sa ukázalo, predsa len smrteľná". Teda poviedky ako majstrovstvo umeleckej nostalgie, ten najlepší Nabokov, ako ho poznáme.
Autor: JIŘÍ OLIČ(Autor je literárny a výtvarný kritik)
