Ozon nám opäť servíruje citový striptíz

Hlavnými protagonistami tejto osobne-neosobnej procedúry sú Gilles a Marion, ktorí mlčky, s meravým výrazom v tvári načúvajú slová, ktoré oficiálne ukončia ich niekoľkoročné spolužitie.

V závere obaja súhlasia s prečítaným a podpíšu dokumenty, aby vzápätí spolu zmizli v anonymnej hotelovej izbe. Plánovaný rozlúčkový sex však prekvapivo ústi v znásilnenie Marion svojím čerstvým exmanželom.

Prečo s ním Marion odišla do izby? Akú má toto správanie postáv logiku? Na prvý pohľad žiadnu, no práve nepredvídateľnosť a bizarnosť konania protagonistov charakterizuje typické ozonovské rozprávanie.

V nasledujúcej scéne vidíme opäť Marion a Gillesa, no tentoraz sú spokojní a zaneprázdnení prípravami návštevy spoločných priateľov a ich správanie vôbec nekorešponduje s brutalitou práve prežitého. Uvedomujeme si, že sme sa ocitli v čase, keď ešte všetko bolo zjavne v poriadku, keď ešte Marion a Gillesa nespájala len spoločná minulosť, ale i budúcnosť.

V piatich retrospektívach sa režisér Ozon navracia ku kľúčovým epizódam života, ktoré formovali a charakterizovali vzťah Marion a Gillesa.

Narodenie syna (bez vedomej Gillesovej prítomnosti, ktorý si v čase pôrodu pochutnáva v bistre na steaku), spomínaná večera, počas ktorej Gilles v prítomnosti svojej zdesenej manželky vyrozpráva všetkým zúčastneným zážitky o svojom nedávnom "grupáku", svadobná noc, v ktorej Marion (čiastočne vynútene) podvádza len pred niekoľkými hodinami nadobudnutého manžela s náhodným cudzincom, a nakoniec osudové stretnutie Marion a Gillesa v Taliansku počas dovolenky.

Ozon, ktorý už v Dažďových kvapkách na rozpálených kameňoch prejavil cit pre divadelnosť, svoju genialitu opäť predvádza v precízne naaranžovaných scénach a silných, bravúrne napísaných dialógoch.

Ani jedno slovo tu nepadne navyše, žiadna informácia nezaznie zbytočne. Dialógy sa stávajú nositeľmi informácií, ktoré sú na pochopenie súčasného stavu a nosného motívu potrebné, o širšom pozadí postáv sa príliš veľa nedozvedáme.

Postavy sa tak stávajú akýmisi archetypmi, príbeh ich vzťahu univerzálnym, variovateľným. Každá jedna informácia slúži na anatomické rozpitvávanie vzťahu, respektíve príčin jeho zlyhania.

Ozon, ktorý má slabosť pre svoje ženské hrdinky, v tejto tendencii pokračuje aj vo filme 5 x 2. Kým Gilles je navonok chladný, no vnútorne zbabelý a bezmocný (a o ženu bojuje, len kým sa jej zmocní), Marion (v podaní vynikajúcej Valerie Bruni Tedeschi) sa stáva trpiteľkou veriacou v ideál lásky a jediné, hoci kľúčové zlyhanie prejaví počas svadobnej noci, ktorú jej manžel prespí.

Scéna svadobnej noci podčiarkuje absurdnosť a nevypočítateľnosť správania Ozonových postáv, ktoré sú alfou a omegou jeho príbehov. Kamera je totiž takmer statická, a dostáva sa do telesnej blízkosti postáv, obnažuje ich fyzicky i psychicky.

Postavy predvádzajú citový striptíz: tam, kde ostatní filmári zatvárajú dvere, aby neprekročili hranicu bolestivej intímnosti. Práve tam sa začína Ozonova zóna, v ktorej sa cíti najlepšie, kde sa môže mikroskopicky vŕtať vo vzťahu dvoch (prípadne i viacerých) ľudí: v niečom, čo je obyčajne výsadou len tých, ktorých sa to týka.

Talianske šlágre a predovšetkým pieseň Paola Conteho geniálne ironizujú trpkastý nádych príbehu a dodávajú potrebný nadhľad.

Hudba spoluutvára aj atmosféru filmu: chlad prostredia súdu a klaustrofobického priestoru chladného hotela postupne prechádza do príjemnejších, otvorenejších priestorov, aby nakoniec vyústili v gýčovosť a prívetivosť pobrežia Talianska, kde sa raz všetko tak šťastne začalo.

Autor: Ildikó Pongó(Autorka je filmovou kritičkou)