FOTO - CONSTANTIN FILM
Pád tretej ríše (Der Untergang) o Nemecko 2004 o 156 minút o Námet: Traudl Jungová, Joachim Fest o Scenár: Berd Eichinger o Réžia: Oliver Hirschbiegel o Kamera: Rainer Klausmann o Hudba: Stephan Zacharias o Hrajú: Bruno Ganz, Alexandra Maria Larová, Corinna Harfouchová, Ulrich Matthes a ďalší
O ľuďoch, ktorí negatívne ovplyvnili dejiny, zvykneme hovoriť ako o netvoroch, obludách. Nazývame tak Stalina, Hitlera a zabúdame, že je to propaganda. Vojnová propaganda, ktorá má za cieľ odsudzovať alebo vychvaľovať, vždy však zjednodušovať. A naozaj, zdá sa to jednoduché: oddeľme od normálnych ľudí netvorov, nepripusťme ich k moci - a je pokoj.
Skutočnosť je však iná. Atilla, Nero, Caligula, Napoleon, Hitler, Stalin, Pol-Pot - nikto z nich nebol stroj, mimozemšťan či obluda. Všetci boli ľudia. Možno vyšinutí, ale mysleli, cítili, dýchali, jedli, pili, chodili a väčšinou sa i správali ako všetci ostatní ľudia. Je dôležité rozmýšľať o nich ako o ľuďoch, ak nechceme zabudnúť, že podobní medzi nami chodia i dnes. Preto je Pád tretej ríše taký dôležitý film. A okrem toho je aj dobrým, kvalitným filmovým dielom.
V predvečer 60. výročia konca druhej svetovej vojny vzniklo v Nemecku niekoľko podobných hraných i dokumentárnych snímok, zameraných na konkrétne autentické osudy. Ukazujú nám vojnu nie ako odťažité abstraktum, nie ako tabu či nedotknuteľný pomník, ale ako konkrétne ľudské drámy.
Pred tromi rokmi v hlasovaní divákov prehliadky Panoráma na berlínskom filmovom festivale získal cenu publika deväťdesiatminútový dokument Im toten winkel - Hitlers sekretärin (Slepý bod - Hitlerova sekretárka). Prvý raz od skončenia 2. svetovej vojny sa v ňom pred kameru postavila osobná sekretárka Adolfa Hitlera, v tom čase 81-ročná Traudl Jungová. Na tlačovú konferenciu k filmu sa však už nedostavila. Zomrela počas festivalu, 10. februára 2002. Dokumentárny film zvíťazil na festivale v Chicagu a nominovali ho na Európsku filmovú cenu.
Traudl Jungová, rodená Gertraud Humpsová, bola najmladšou zo štyroch osobných sekretárok Adolfa Hitlera. Verne ho sprevádzala vo Vlčom dúpäti, obrnených vlakoch a najmä v berlínskom bunkri. Dcéra fanatického Hitlerovho prívrženca od roku 1923 sama nebola členkou NSDAP, roku 1943 sa však vydala za dôstojníka SS Hansa H. Junga, ktorý zomrel o rok neskôr. Vďaka prostote, hraničiacej s naivitou, bola v rokoch 1942 - 45 svedkyňou najväčšieho rozmachu, úpadku i konca tretej ríše. V roku 2002 v Nemecku vyvolala pozornosť jej kniha pamätí Bis zur letzten Stunde (Do poslednej hodiny).
Scenár pre Pád tretej ríše vzišiel z knihy Jungovej a diela historika Joachima C. Festa V Hitlerovom bunkri a rekonštruuje historické udalosti. Film napĺňa zámer - oživuje, poľudšťuje postavy, ktoré nám história podáva sploštené a zjednodušené, presvedčivo vykresľuje prostredie i atmosféru.
Sila tohto filmu tkvie v tom, ako dokáže diváka vtiahnuť, zainteresovať, dať mu pocítiť, ako (aj) chutil život vo finále tragédie zvanej druhá svetová vojna.
Herec Bruno Ganz rozpráva o svojom filmovom Hitlerovi
"Keď mi prvýkrát ponúkli úlohu Hitlera v Páde tretej ríše, mal som pochybnosti. Pýtal som sa, či sa chcem naozaj pustiť do takej špinavej, otrasnej záležitosti. Ale zároveň ma to lákalo - na tému sa nazerá z fascinujúcej strany - a tak som súhlasil. Štyri mesiace som bádal. Producenti mi poslali kazetu, tajne nahranú vo Fínsku v roku 1942, s Hitlerovým prirodzeným hlasom - nebola to ukričaná reč, na akú sme zvyknutí, ale mäkký, atraktívny hlas, pokojný barytón. Snažil som sa to zachytiť.
Nadobudol som presvedčenie, že Hitler mal Parkinsonovu chorobu. Zachovali sa zábery, ako odovzdáva medaily deťom z Hitlerjugend pár dní pred smrťou, a vidno, ako sa mu triasli ruky. Navštívil som teda nemocnicu a pozoroval pacientov, ktorí trpia touto chorobou.
Stratégiou filmu nebolo: ukážme nového Hitlera. Chcel som ho vykresliť ako dôkaz, svedectvo. Svedkovia hovoria, že sa milo správal k psom, šarmantne k ženám, pekne k deťom a potom zrazu povedal: Zabime 5000 ľudí. Keď sa vo filme rozpráva so svojimi generálmi, zaznie otázka: Čo so stotisíc mladými nemeckými dôstojníkmi na východnom fronte? Zomierajú. A Hitler odpovedá: Narodili sa preto, aby zomreli. Bol úplne neľútostný.
Fascinovalo ma, že ho Nemci nielen podporovali, ale priam milovali. Vzťah medzi ním a nimi bol takmer nábožný.
Pomohlo mi, že som Švajčiar, nie Nemec. Nehovorím, že by som túto úlohu nemohol zahrať, keby som bol Nemec, ale hodilo sa mi, že som mohol svoj švajčiarsky pas vložiť medzi svoje srdce a pána Hitlera, že sa ma nemohol dotknúť.
To, že som ho hral, mi nepomohlo pochopiť ho. Ani svedkovia, ktorí s ním boli v bunkri, neboli schopní pomenovať jeho podstatu. Nemal zľutovanie, súcit, nechápal, ako obete vojny trpeli. Napokon, nemohol som preniknúť do Hitlerovho srdca, lebo žiadne nebolo."
(z rozhovoru pre denník The Guardian 25. marca 2005)
