|
FOTO - ENDORFILM |
V ČR sa ročne predajú kozmetické prípravky za 7 832 000 000 korún.
Za časopisy pre ženy čitateľky v ČR vydajú každý rok 1 096 000 000 korún. Z toho len za Cosmopolitan v roku 2003 minuli 75 238 911 korún.
Prípravkov na znižovanie hmotnosti sa každý rok v ČR predá za 1 927 000 000 korún.
Českí plastickí chirurgovia ročne vykonajú zákroky za 1 636 000 000 korún.
Dlhometrážny dokumentárny film scenáristky a režisérky Eriky Hníkovej (1976) Ženy pro měny, s podtitulom tragikomédia ženského života sa premietal na rôznych festivaloch už pred dvoma rokmi. Bratislavský filmový festival práve vtedy slovenskému publiku prvý raz predstavil amerického dokumentaristu Michaela Moorea. Hníkovej absolventská práca v mnohom Moorea pripomína. Skúma, ako funguje súčasnosť, odkrýva skryté mechanizmy manipulácie prostredníctvom masmédií a pátra po príčinách i následkoch.
Hníkovú od Moorea odlišujú dve podstatné skutočnosti: používa striktne dokumentaristické postupy, na základe postupne nadobúdaných poznatkov formuje svoj i divákov názor na vec, kým Moore má zvyčajne názor presne a nemenne sformulovaný a jeho filmy slúžia ako propaganda na presviedčanie publika. Hníková sa nikomu nevnucuje.
A druhým podstatným faktorom je žena. Totiž, ak by podobne neľútostný obraz žien vytvoril muž, vzápätí by ho diváčky (i mnohí diváci) obvinili z neznášanlivosti, mužského šovinizmu, falokracie, kastračného syndrómu a absolútnej úchylnosti. Prinajmenšom.
Úžasná je prirodzenosť a úprimnosť, s ktorou vo filme vypovedajú obete i páchateľky. Muži tu vystupujú len ako nezainteresovaní asistenti: módny fotograf, plastický chirurg.
Obete sú ženy, načisto podliehajúce mediálnemu tlaku, presvedčené, že najdôležitejšia v živote je krása a že si ju možno kúpiť. Od stredoškoláčky vstupujúcej na pôdu modelingu cez kozmetikou a módou posadnuté vysokoškoláčky až po robotníčku túžiacu po dokonalom poprsí a postaršiu účtovníčku, s obdivuhodnou zaťatosťou míňajúcu tisíce na zaručene účinné odtučňovacie prípravky.
Páchateľkami sú autorky, editorky a manažérky ženských časopisov životného štýlu. Bez zábran, ale i bez akýchkoľvek výčitiek svedomia či pocitov viny dokazujú priame prepojenie tohto druhu žurnalistiky s biznisom, prezrádzajú rafinované spôsoby manipulácie, samy ju však nazývajú službou verejnosti.
Protestujú iba feministické anarchistky, ale tie nikto neberie vážne.
Film rozpráva o skutočnosti. Nehľadá východiská. Je však dostatočne silným impulzom na to, aby sme ich hľadať začali. Pretože v ČR ročne hospitalizujú približne 760 žien s mentálnou anorexiou alebo bulímiou.
