FOTO - DAB |
l Hrajú: Jozef Dóczy, Hilda Augustovičová, Adela Gáborová, Leopold Haverl, Dušan Lenci, Oľga Hudecová l Premiéra: 8. apríla "V dobrých rodinách žili generácie vedľa seba," píše Daniel Hevier v bulletine k inscenácie Svätenie jari. O dobrých súboroch to platí tiež. Režisér Svetozár Sprušanský oslovil na spoluprácu doyenov divadla Andreja Bagara, a dokonca ani nie do reklamy na dôchodkové sporenie. Už Pina Bausch zapojila do svojej produkcie tohto Stravinského baletu starších tanečníkov, pretože kontrast medzi hudbou, ktorá sa rúti živelnou silou pohanského rituálu plného života a telom, ktoré si veľa pamätá, sa tvorcom priam ponúka.
Scénografka Alexandra Grusková pridala tejto zvláštnej produkcii ďalší kontrast, a to medzi totálnou hodnovernosťou akejsi nemocničnej haly - v ktorej nájdete ešte aj zamaľovaný hydrant či reproduktor rozhlasu po drôte - a totálnou nehodnovernosťou túžob a spomienok obyvateľov, ktorí tento priestor dočasne a proti svojej vôli obývajú.
Spoluautor hudby Peter Zagar sa vyjadril, že si k milovanému Stravinskému dovolil "dosť". K jeho hudbe dodal vlastné scénické prechody a preskupil aj jednotlivé časti, aby ich lepšie prispôsobil libretu. Vo výslednom tvare hudobného plánu švíky necítiť. Stravinskij znie povedome a zároveň akoby sme ho počuli po prvý raz.
S použitím politického klišé: samotný koncept produkcie, scénická hudba, ale i scénografia, vrátane svetelného dizajnu, sú na "európskej úrovni". Aj seniorov nitrianskeho divadla doplnených "prišelcom" Leopoldom Haverlom a mladým ošetrovateľom Martinom Fratričom si okamžite obľúbite, ak ste ich nemilovali už predtým. Choreografia Milana Kozánka bola zas dostatočne prirodzená, prispôsobená činoherným a vekovým limitom.
Čo inscenácii chýba, je naplnenie výraznejšími príbehmi a charakterovou drobnokresbou. Jednotlivé postavičky tejto "tančiarne pre priveľmi pokročilých", sú špecifické viac pre svoj nezameniteľný herecký naturel než pre detailnejší popis účinkujúcich.
Z libreta čítame viac tézu o túžbe po krídlach ako autentickú skúsenosť s málo príťažlivými rituálmi nemocnice a starnutia. Tak sa stalo, že počas produkcie, po ktorej skončení nemalo zostať v hľadisku ani oko suché, miestami divák stráca pozornosť. Vizuálne efektný záver sa zas snažil tancom dopovedať všetko a doslovne, pričom náznak či skratka by urobila oveľa viac.
Celkový výsledok je však zaujímavým vkladom do diskusie o živote a divadle - ak od oboch chcete "niečo iné" podobne ako chlapec v básni Jana Skácela, znejúcej na samom začiatku inscenácie, ste na tom správnom predstavení. "A tak to ide až do smrti. Od tej tiež chceme niečo úplne iné."
