Každú jeseň si sadne a za dva týždne napíše rozprávkovú knihu pre deti. Tento rok to bude už desiata v poradí. Mala by sa volať Zvon a pracovať na nej začne, len čo mu zvonári zvon donesú. Že načo mu je doma zvon? Raz za rok na ňom zazvoní a otvorí ním festival Vrbovské vetry. „Ja sa tak hrám, to je môj život,“ hovorí BRAŇO JOBUS, spevák Karpatských chrbátov, Vrbovských víťazov a Abususu.
Vo svojej poslednej knihe Plajko ste vymysleli prístroj Načisto Harašimi, ktorý pripraví sen podľa želania. Často sa vám snívajú sny?
Snívajú, ale mne išlo hlavne o to, aby decká spoznali kľúč ako si plniť sny normálne, tie z bežného života. Pre mňa je totiž plnenie si snov hobby. Strašne ma to baví. Vymyslím si hocijakú hlúposť, a keď to nikomu neublíži, a keď je to od srdca, zvyčajne sa mi to splní.
Čo im teda radíte?
O svojich snoch nielen rozprávať, treba za nimi aj ísť, naháňať to, kým sa to nestane. Vo všetkých mojich knižkách je veľa zábavy, ale Plajka si vážim o trochu viac, lebo ide do väčšej hĺbky ako napríklad Ancijáš. Ancijáš, to je láska, dobro a zábava.
Humor je práve to, čo vo vašich príbehoch všetci vyzdvihujú.
Ten z toho trčí najviac, ale pod ním je veľa naloženého. To, čo prežívam, tam vždy aj dám. Nie sú tam len lokality, kde som počas roka bol. Ak si niečo vymyslím, aj sa tam vyberiem. Vychutnávam si to. V Anciášovi napríklad chceli potkany v Londýne ukradnúť námornú loďku a potrebovali otvoriť Tower Bridge. Ancijáš užul žuvačku, nalepil ju tam, kde sa most otvára a zabránil krádeži. Tak som aj s deckami odletel do Londýna, nalepili sme žuvačku a najbližším lietadlom sme leteli späť. Hrám sa. Pre niekoho sú to bláznivé nápady, ale to je môj život. Opýtam sa, či sa chcú ísť povoziť do metra v Prahe, vstaneme ráno o štvrtej a ideme sa voziť.
Myslíte svojich synov?
Áno, keď boli menší. Teraz má starší devätnásť, mladší štrnásť.
To je komplikovaný vek, aký s nimi máte vzťah?
Neriešim, aký je to vek. Veď aj ja som ešte stále dieťa. Úplná pohoda, úplná sloboda. Opýtam sa, či chcú ísť na výlet, keď chcú, idú, keď nechcú, idem aj tak. Asi pred tromi týždňami som bol napríklad v Skalke pri Trenčíne a tam som videl zvon. Obrovský, položený na zemi. Cinkol som si naň a bola to paráda. Tak som si povedal, že chcem zvon.
Braňo Jobus a Michael Kocáb z Pražského výběru. (zdroj: archív SME - Tomáš Benedikovič)Jeden z tých bláznivých snov?
Veď to je presne ten návod. Našiel som dvoch zvonárov na Slovensku a už sa odlieva. Ďalšia knižka, čo vyjde na budúci rok, sa bude volať Zvon. A vetou, ktorú som dal odliať na zvon, sa bude kniha končiť. Všetko prepletám, všetko sa vzájomne nadväzuje, hrám sa. Tie rozprávky sú ako ozajstné. Každá moja kniha je vlastne trochu o plnení snov, červotoč v Ja nič, ja muzikant, si splnil sen a stal sa dirigentom, Ancijáš chcel byť kamionistom. V Plajkovi je plnenie snov ‚na kompletku‘.
Pred necelými dvoma rokmi ste odišli z atómovej elektrárne Jaslovské Bohunice a odvtedy ste na voľnej nohe. Ako hodnotíte svoje rozhodnutie?
Celý život som sníval o tom, že odtiaľ odídem a povedal som si, dokedy chcem čakať? Teraz je ten čas, kým mi ešte nohy, ruky fungujú. Mal som vynikajúcu robotu, dobrý plat, ale som doma rok a pol a ani na sekundu som neľutoval. Nedalo sa to už dlhšie vydržať. Mne ten čas strávený v robote chýbal.
Ono je to aj otázka financií, či človek môže odísť na voľnú nohu.
Určite. Otázka všetkého. Uživiť sa hudbou, ktorú robíme, je v našej republike nemožné. Jasné, že atómka mi pomohla v tom, že momentálne nič nepotrebujem, mohol som si to dovoliť. Tiež záleží na tom, aké nároky na život máte.
Nemáte problém s pracovnou disciplínou?
Nie, keď je koncert, idem na koncert, keď beseda, idem na besedu. Jediný nový problém mi vznikol pri písaní. Knihu píšem zvyčajne dva týždne a tie som vlani nevedel nájsť. Ale inak robím to, čo doteraz, len si nemusím pre koncert v Košiciach brať dovolenku a všetko môžem robiť poctivejšie. U mňa nejde o nápady, ale o čas. Zvon začnem písať v októbri, keď ho budem mať doma, pozrite, presne sem ho položím. Ešte mám dohodu so Slovenskou poštou, pripravujú knihu pre deti, kde bude pri každej rozprávke jedna známka. Tá moja bude o poštových holuboch, chcel som ju začať písať dnes, ale ohlásili ste sa vy.
Neprekáža vám písať rozprávky na objednávku?
Toto nevnímam ako písanie na objednávku. Také som mal len jedno jediné, pre Slovenskú sporiteľňu a rozprávku som postavil na porekadle Babka k babce, budú kapce. Veď sporiť sa dá všeličo. Ja napríklad sporím syntetizátory a gitary. Peniaze si radšej užijem. Vymyslel som si Šporka Šamrolka, ktorý sporil babky, aby si mohol kúpiť hodinky s vodotryskom, a tak sa mi to páčilo, že by som to dal aj do vlastnej knižky. Nedovolili mi to.
Mám si to predstaviť ako jednorazovú akciu, sadnem a za dva týždne napíšem knihu?
