Keď vraj raper v texte piesne spomenie McDonalds, tak mu za to zaplatia. Spomína si na klebetu Mike Skinner, ktorý vo štvrtok otvoril program festivalu Waves. Jeho projekt The Streets patril k tomu najlepšiemu, čo v hudbe na začiatku nového milénia vzniklo.
V roku 2011 ste oznámili koniec úspešného projektu The Streets. Zdalo sa vtedy, že končíte aj s hudbou.
„Bol to jednoznačne koniec The Streets. Kým ten projekt existoval, tak som žil v neustálom cykle nahrávania albumov a potom dlhých koncertných šnúr. Toho som sa vzdal. Aj teraz sa však venujem hudbe – pripravujem napríklad klubové večery a mixujem – pred Bratislavou som napríklad hral vo viacerých európskych mestách.“
Zrejme vás ten cyklus unavil. Ako vyzerá váš život teraz?
„So Streets mi trvalo aj dva roky, kým som napísal album a koncerty prebiehali niekoľko mesiacov. Teraz môžem ísť s deťmi ráno do školy. Jednoducho si nemyslím, že by moje manželstvo vydržalo, keby zostanem s The Streets.“
Spomínate na ten projekt rád?
„Samozrejme, poviem vám však príklad: Bob Dylan nikdy nezahrá jednu pesničku rovnako. Na koncertoch s nimi pracuje kreatívne. To je preňho spôsob vyrovnania sa so skutočnosťou, že už päťdesiat rokov spieva rovnaké texty.“
Vedeli by ste to vy tak spraviť?
„Existuje tá možnosť a potom sa Dylan ešte môže rozhodnúť, že ich spievať jednoducho prestane. Pretože môžete svoje znalosti investovať, niekam ich uložiť a zarábať na nich alebo sa pokúsite byť kreatívnym a začať tvoriť niečo iné.“
Myslíte si, že všetci hudobníci prichádzajú k rovnakému bodu, keď sa musia rozhodnúť, či skončiť alebo sa opakovať?
„Každý je rozdielny. Keď spievate rovnaké pesničky v dvadsiatich, tridsiatich, štyridsiatich rokoch, tak vás to asi veľmi unaví. Nevylučujem však, že sa s tým môžete zmieriť.“
Odkedy skončili The Streets, tak prešli štyri roky. Ako sa vyvinul hiphop?
„Hiphop má dve strany: jednou je rap a ten odzrkadľuje čiernu kultúru. Na druhej strane stojí hiphop ako životný štýl. V súčasnosti pôsobí veľmi hipstersky, spája sa s drogami, pretože je napojený na istú spoločenskú triedu. V minulosti bol hiphop skôr rebéliou, dnes ho ovláda móda. Čo sa týka budúcnosti, tak verím, že sa od nej hudba odpúta a stane sa skôr zručnosťou. Tak, ako sa to stalo s džezom napríklad.“

Súvisí to so skrytou reklamou? Raperi si často zakladajú na teniskách.
„Existuje mýtus, že keď ste raper a v texte spomeniete McDonalds, tak za to dostanete peniaze – nepodarilo sa mi však zistiť, či je to pravda. Mne na vrchole kariéry zaplatila iba firma Reebok. Silnou značkou sa v hiphope v súčasnosti stávajú slúchadlá Beats.“
S hudbou ste začal ako dvadsaťročný, teraz máte tridsaťsedem. Zmenili sa odvtedy vaše priority?
„S hudbou som začal ešte skôr, ale v dvadsiatich som sa stal známym. K vašej otázke: myslím si, že každý sa vekom mení na nepoznanie. Keby vedľa seba postavíte rovnakého človeka v štyridsiatich a dvadsiatich, tak by si vôbec nerozumeli. Ten štyridsaťročný by sa cítil príjemnejšie v spoločnosti rovesníkov. Asi nesúhlasím so žiadnym názorom zo svojej mladosti.“
Tak keby ste teraz stretli seba v dvadsiatich, čo by ste mu poradili?
„Dobrá otázka. Povedal by som mu, že na každej technike v nahrávacom štúdiu mimoriadne záleží. Aby ste vytvorili skvelú pesničku, tak potrebujete skutočne skvelé reproduktory. Tiež by som mu povedal, že so starnutím sa všetko zjednoduší. Keď ste mladý, svet vidíte zložito.“
Už začínate pociťovať krízu stredného veku?
„ Tú som možno pociťoval, keď som mal dvadsať. Mrzelo ma, že už nie som tínedžer a že som stratil všetku zábavu. Ale naopak vtedy len zábava začala. Možno ďalšia kríza príde, keď budem mať päťdesiat.“
Začali ste sa venovať filmom.
„Ak nad niečím skutočne vážne uvažujem, tak nad tým, že nakrútim film. Ako si ho predstavujem? Zrejme nechcem spraviť nič hipsterské. Páčia sa mi ale napríklad diela Wesa Andersona.“
Ten je riadne hipsterský.
„Čo sa vizuálneho stvárnenia týka. Ešte zbožňujem filmy, ktoré majú element romantiky a nebezpečia – žáner, ktorý môžeme nazvať „girl and the gun – dievča a zbraň.“ Poznáte Raymonda Chandlera? On vedel oba tieto prvky majstrovsky zapracovať do kníh. Mám na mysli hlavne príbehy s detektívom Marlowom. Vždy, keď sa snažil toho konceptu nebezpečia a romantiky vzdať, tak to nebolo ono. Chýbala tomu šťava“
Možno Raymonda Chandlera v istom bode tiež unavilo sa opakovať. Chcel skúsiť iný žáner, ale zrejme bolo neskoro – a vzdal sa toho, na čo mal skutočne talent.
„Určite. On na druhej strane ale začal neskoro s písaním. Mal asi štyridsať, keď vydal prvý román a okrem toho veľa pil.“
Vy ste boli zrejme najlepší v práci s jazykom a v písaní textov. Veď sa stali aj predmetom prednášky o poézii v Oxforde. Zaujímate sa o to ešte?
„Stále sa písaniu venujem, aj keď v menšej miere. Istú dobu som napríklad každodenne publikoval blog. Možno ešte napíšem knihu.“