Čo vás motivovalo napísať ďalšiu knihu? Nevydarený vzťah?
Nevydarený vzťah? A aký je vydarený? Myslíte taký, čo sa neskončí? Ja mám za sebou len vydarené vzťahy, ktoré sa však skončili. Nie, motivovali ma úžasné skúsenosti, ktoré som nadobudla. Odrazu som mala čo povedať. A cítila som to aj ako dlh voči svojim fanúšikom. Prvý raz som totiž pocítila, čo sú fanúšikovia, práve vďaka svojej prvej knižke Hello. My name is Anča Pagáčová, ktorá vyšla v roku 2008. Medzitým som s Jurajom Krasnohorským napísala scenár k filmu Tigre v meste.
Inak nič. Môj život po návrate z Ameriky bol veľmi dynamický. Intenzívny vzťah, ale aj iné životné výzvy. Nebol čas na sebareflexiu. Občas som síce dala niečo na papier, ale nestálo to za nič. Vzťah sa skončil, život sa upokojil. Knihu som začala písať až po roku, keď som sa dokázala znova pozerať na svet z výšky.
Človek sa do toho musí kompletne vložiť, odovzdať sa, dať sa viesť. Je to ako meditácia. Treba mať disciplínu, sadnúť si a písať každý deň, aby text prirodzene plynul v jednom duchu, až kým to nie je hotové.
Máte ambíciu byť spisovateľkou?
Nemám ambíciu, teraz už som. (smiech) Po prvej knižke som si vravela, že je to možno náhoda, dobre, niečo som napísala, každý raz niečo napíše. Ale už mám za sebou dve knihy, to už nie je náhoda. Nemám rada slovo „spisovateľka“, používam skôr slovo „autorka“. A nepáči sa mi ani slovo „ambícia“.
Jednoducho niekedy mám chuť písať a ide mi to. Ale nie je to pre mňa jediná vec na svete.
Čiže máte chuť vyjadrovať sa popri herectve aj písaným slovom?
Presne ste to povedali. Popri herectve alebo popri hocičom inom, čo mi príde do cesty. K šťastiu potrebujem rozmanitosť. Som preto celoživotne dobrovoľne nezamestnaná. Iba v New Yorku som sa zamestnala v reštaurácii. Ale aj to som brala len ako jednu zo svojich životných úloh.
Nie som stavaná na dlhodobé pracovné záväzky. Niekedy si želám, aby som bola. Vyžaduje si to silné nervy byť takýmto osamelým jazdcom bez nejakej inštitúcie alebo skupiny za sebou. Keď práve nepracujem, využívam čas na zdokonaľovanie sa. Buď sa učím cudzí jazyk, jazdiť na koni alebo cestujem.
Beriem život ako školu. Snažím sa vyťažiť z neho, čo sa dá. Písanie je veľmi náročné z hľadiska disciplíny. Keby mali ľudia disciplínu, keby vedeli doťahovať veci do konca, ako sa to darí mne, určite by mnohí napísali knižky alebo nakrútili filmy.
Treba na to asi aj talent, nie?
O tom ani nehovorím, to je jasné. Ale veľa ľudí s talentom sa stratí niekde na polceste, lebo nemá výdrž alebo sebadôveru.
Aké máte ohlasy na knihu?
Zatiaľ dobré. Niektorí hovoria, že celú knižku preplakali, iní zas, aké je to smiešne. Každý číta knižky cez svoju skúsenosť. Kniha nie je len o bláznivom vzťahu Anče a Gašpara, má široký záber, každý si tam niečo nájde. Vydavateľ Jozef Heriban, ktorý ju aj redigoval, hovorí, že knižku môže čítať desaťtisíc ľudí, ale možno len päťsto z nich si v nej prečíta to, čo autor naozaj napísal.
Na premiére filmu 360. (zdroj: Archív L.S.)Negatívne ohlasy ste nemali?
Zatiaľ veľmi nie. Vraj sa výborne a rýchlo číta. Je to dosť hrubá knižka, má takmer tristo strán, pričom až tretinu sme vyhodili.
Vyšli v novinách aj nejaké kritiky?
Prvýkrát v živote som si naozaj chcela prečítať profesionálnu odbornú kritiku. Samozrejme, od niekoho nezakomplexovaného, kto nemá predsudky, že herečka si dovolila napísať knihu. Myslím si, že v knihe sú momenty, ktoré sú veľmi vydarené. Inokedy sa mi zase zdá, že je to také obyčajné, ale potom si prečítam iných autorov a poviem si: Veď aj oni píšu normálne, tak ako hovoria.
To, že sa kniha páči ľuďom, je najdôležitejšie, ale zaujímalo by ma, či by ju aj nejaký kritik ocenil. Či to, o čom si myslím, že je kvalitné, je naozaj dobré a prečo. Predsa len, píšem dosť intuitívne.
Čítal knihu váš bývalý priateľ?
Otvoril ju, zľakol sa a radšej ju zavrel. (smiech)
Nie je to človeku vždy príjemné, keď ho zvečnia v knihe.
