Nobelova cena za literatúru patrí Bieloruske Svetlane Alexijevičovej, oznámila včera Švédska kráľovská akadémia. Bieloruská spisovateľka a novinárka už niekoľko rokov objasňuje svetu to, čo nazýva homo sovieticus a hoci sa s ňou v slovenskom jazyku čitatelia príliš nestretli, prekladateľka Kristína Karabová pri tejto správe pocítila, ako jej bežia zimomriavky po tele.
„Konečne. Niekto si všimol malých ľudí,“ hovorí. „To sú hrdinovia a hrdinky jej kníh. Slovo hrdina síce nenapĺňajú tradičným významom, nie sú to žiadni supermani, oni však v sebe nesú skúsenosti z vojny a oni skladajú jej obraz. Jednoducho a bez pátosu. Bola som nadšená, keď som o nich prvýkrát čítala.“
Kristína Karabová práve chystá preklad jej najnovšej knihy Doba z druhej ruky, vo vydavateľstve Absynt by mala vyjsť v máji 2016.
Medzi vojnou a mierom
Ak by sme chceli vsúpiť do sveta Svetlany Alexijevičovej, mali by sme začať románom Vojna, ktorá nemá ženskú tvár. Tak nám to aspoň odporúčajú experti zo Švédskej kráľovskej akadémie. Týmto dielom v roku 1985 debutovala a Absynt by ju mal vydať v decembri. Pred tým roky cestovala po republikách bývalého Sovietskeho zväzu a zaznamenávala svedectvá tých, čo boli priamo na fronte. Svedectvá žien aj mužov, ktorí sa z vojny vrátili pred desiatkami rokov, ale stále žijú niekde na pomedzí vojny a mieru. Pretože ich krajiny sa v podstate ani nevedia inde zaradiť. Výrazne sa pritom prejavila jej pôvodná profesia, novinársky štýl.
„Romány Svetlany Alexijevičovej sú ako polyfónia, prúd viacerých hlasov z jednej doby,“ hovorí Kristína Karabová. „Alexijevičová necháva hovoriť svoje postavy – niekedy ani nie je jasné, ktorá práve hovorí – a ona sama je len akousi sprievodkyňou. Ako keby medzi nimi nebola, len ich z úzadia komentovala.“
Život v postsovietskej ére
Čítať jej knihy je emotívny zážitok, povedala členka nobelovej komiesie Sara Danius chvíľu po tom, ako cenu vyhlásila. „Svetlana Alexijevič píše o historických udalostiach, no tie samy o sebe nie sú dôležité,“ hovorí. „Sú len zámienkou na to, aby sa dostala k ruskému indivídiu a zmapovala ho. Nie je to iba veľká vec po obsahovej stránke. Aj vo forme sa jej podarilo dosiahnuť veľkú vec.“
Prekladateľka Kristína Karabová si myslí, že čitatelia nebudú mať s jej textom problém, pretože to nie je žiadne veľké štylistické cvičenie. „Alexijevič zachytáva príbehy drobných ľudí a zachováva aj ich pôvodný jazyk,“ hovorí.
Jej knihy sa stali populárne už v osemdesiatych rokoch aj v Bielorusku. Karabová upozorňuje na to, že spisovateľka je sama príkladom človeka, ktorý sa pohybuje vo svete Sovietskeho zväzu. Narodila sa v dnešnom ukrajinskom Ivano–Frankivsku, žila v Bielorusku, po roku 2000 ušla pred Lukašenkom na Západ, písala po rusky a nakoniec sa vrátila domov. „Keď opísala, ako sovietski vojaci znásilňovali Nemky, úradníci ju, samozrejme, scenzurovali,“ hovorí. „Napriek tomu jej dovolili publikovať.“
O invázii sovietskych vojakov v Afganistane, napísala knihu Zinková truhla, o samovraždáchRusov po páde komunizmu zbierku Začarovaní smrťou a pred tromi rokmi jej vyšla kniha Koniec červeného človeka o živote v postsovietskej ére.
Stále si žijú svoj život
Už vtedy sa o nej hovorilo ako o veľkej favoritke na Nobelovu cenu, napríklad prestížny francúzky časopis Lire v ten rok vyhlásil jej knihu za literárnu udalosť roka. Ocenil najmä to, ako a čo píše o „homo sovieticus“.
V rozhovore pre Českú televíziu o ňom sama povedala: „Je to človek, ktorý sa snaží pomstiť za to, čo sa deje v post-sovietskom priestore, najmä na Ukrajine. A to svedčí o tom, že homo sovieticus má vlastnú predstavu o tom, ako má vyzerať táto zem, čo je patriotické, čo je heroické. Je to človek, ktorý zatiaľ nedokáže žiť ako všetci. Stále si žije svoj vlastný život.“
Časť knihy Doba z druhej ruky vyjde v týchto dňoch v novom čísle časopisu Glosolália. Svetlana Alexijevič v ňom píše o tom, aké plány mal komunizmus s jednoduchým človekom.
Výhercovia za posledných päť rokov:
- 2010 - Mario Vargas Llosa, Peru
- 2011 - Tomas Tranströmer, Švédsko
- 2012 - Mo Jen, Čína
- 2013 - Alice Munrová, Kanada
- 2014- Patrick Modiano, Francúzskso
Ako funguje nominácia na Nobelovu Cenu?
Nobelova komisia každý rok rozpošle takzvané pozvánky tisíckam akademikov, univerzitných profesorov či vedcov (vrátane minulých laureátov ocenení) z rôznych krajín, ktorí následne nominujú svojich kandidátov na konkrétne Nobelove ceny v danom roku. Komisia sa pritom snaží osloviť čo najväčší počet relevantných inštitúcií.
