Zápisky spoluzúčastnených
Lúčime sa so sovietskymi časmi. S tým naším životom. Snažím sa úprimne vypočuť všetkých účastníkov socialistickej drámy...
„Komunizmus mal šialený plán – prerobiť ,starého‘ človeka, starobylého Adama. A to sa podarilo... To je asi aj jediná vec, ktorá sa podarila. Za vyše sedemdesiat rokov sa v laboratóriu marxizmu-leninizmu podarilo vytvoriť osobitný typ človeka – homo soveticus. Jedni sa domnievajú, že ide o tragickú postavu, iní ho nazývajú ‚sovok‘ (komančom). Zdá sa mi, že tohto človeka poznám, je mi dobre známy, prežila som vedľa neho, bok po boku s ním veľa rokov. On – to som aj ja. Sú to moji známi, priatelia, rodičia.“ Socializmus sa skončil. No my sme ostali. Niekoľko rokov som cestovala po celom bývalom Sovietskom zväze, pretože homo soveticus, to nie sú len Rusi, ale aj Bielorusi, Turkméni, Ukrajinci a Kazaši. Hoci teraz žijeme v rôznych štátoch a hovoríme rôznymi jazykmi, nepomýliš si nás s nikým. Spoznáš nás odrazu! My všetci ľudia zo socializmu sa aj podobáme, aj nepodobáme na ostatných – máme svoj slovník, svoje predstavy o dobre a zle, o hrdinoch a mučeníkoch. Máme špecifický vzťah so smrťou. V rozhovoroch, ktoré nahrávam, sa objavujú slová ako „strieľať“, „zastreliť“, „zlikvidovať“, „odpratať“ alebo také tie sovietske varianty zmiznutia ako napríklad „zatknutie“, „desať rokov bez práva na korešpondenciu“, „emigrácia“. Koľko tak asi môže stáť ľudský život, ak máme na pamäti, že nedávno hynuli milióny? Sme plní nenávisti a predsudkov. Všetko to vychádza odtiaľ, kde bol GULAG a strašná vojna. Kolektivizácia, rozkulačovanie, premiestňovanie národov.
To bol socializmus a jednoducho náš život. Vtedy sme o ňom hovorili málo. Ale teraz, keď sa svet neodvratne zmenil, všetci sa o tento náš život začali zaujímať, a bez ohľadu na to, aký bol, bol to náš život. Píšem a po zrniečkach, omrvinkách vyhľadávam dejiny „domáceho“, „vnútorného“ socializmu. To, ako si žil v ľudskej duši. Vždy ma priťahuje práve tento malý priestor – človek, samotný človek. Pretože v skutočnosti sa všetko deje práve tam.
...
Otec spomínal, že on osobne uveril komunizmu po Gagarinovom lete. Sme prví! Dokážeme všetko! Tak nás s mamou aj vychovávali. Bola som iskrička, nosila som odznak s kučeravým chlapčekom, pionierkou, komsomolkou. Sklamanie sa dostavilo neskôr.
Po perestrojke všetci čakali, kedy sa otvoria archívy. Otvorili ich. Dozvedeli sme sa o histórii, ktorú nám skrývali...
Nobelovu cenu za literatúru vyhrala Svetlana Alexijevičová Čítajte ...
Ľudia čítali noviny, časopisy a mlčali. Zvalila sa na nich ťaživá hrôza! Ako s tým máme žiť? Mnohí stretli pravdu ako nepriateľa. Aj slobodu. „Nepoznáme svoju krajinu. Neviem, čo si väčšina ľudí myslí, každý deň ich vidíme, stretávame, no na čo myslia, čo chcú, to nevieme. Ale berieme na seba smelosť ich učiť. Čoskoro sa všetko dozvieme a budeme zhrození,“ hovoril jeden môj známy, s ktorým sme často sedávali u mňa v kuchyni. Hádala som sa s ním. Bolo to v roku 1991. Šťastné to obdobie! Verili sme, že zajtra, doslova zajtra sa začne sloboda. Začne sa z ničoho, z našich túžob.
Z „Knižiek zápiskov“ Varlama Šalamova: „Bol som účastníkom veľkej prehranej bitky za skutočnú obnovu života.“ To napísal človek, ktorý si odsedel sedemnásť rokov v stalinských táboroch. Túžba po ideáli však zostala. Sovietskych ľudí by som rozdelila na štyri generácie: stalinskú, chruščovovskú, brežnevovskú a gorbačovovskú. Ja som z tej poslednej. Krach idey komunizmu sa nám prijímal ľahšie, keďže sme nežili vtedy, keď bola myšlienka ešte mladá, silná, s neutratenou mágiou tragického romantizmu a utopických nádejí. My sme vyrástli za kremľovských starcov. V pôstnych, vegetariánskych časoch. Veľká krv komunizmu už bola zabudnutá. Pátos síce ešte zúril, ale zachovalo sa vedomie, že utópia sa do života prenášať nedá.
Rusko sa menilo, a nenávidelo sa za to, že sa menilo. „Nehybný Mongol,“ písal o Rusku Marx.
Sovietska civilizácia... Ponáhľam sa, aby som zachytila jej stopy. Známe tváre. Nepýtam sa na socializmus, ale na lásku, žiarlivosť, detstvo, starobu. Na hudbu, tanečné zábavy, účesy. Na tisícky podrobností zmiznutého života. Zahnať katastrofu do rámcov bežného života je jediný spôsob, ako sa pokúsiť niečo rozpovedať. Niečo si domyslieť. Stále sa neviem vynačudovať, aký zaujímavý je obyčajný ľudský život. Nekonečné množstvo ľudských právd. Dejiny zaujímajú iba fakty, a emócie zostávajú za palubou. Púšťať ich do dejín nie je zvykom. Lenže ja nehľadím na svet očami historičky, ale humanitne vzdelaného človeka. Prekvapená z ľudí.
Otca už nemám. A nemôžem s ním dokončiť jeden náš rozhovor. Povedal, že im sa na vojne umieralo ľahšie než neostrieľaným chlapcom, ktorí dnes umierajú v Čečensku. V 40. rokoch sa totiž oni dostali z pekla do pekla. Pred vojnou otec študoval na Vysokej škole žurnalistiky v Minsku. Spomínal, že keď sa vracali z prázdnin, často už nestretli ani jedného známeho profesora – všetkých zatkli. Nechápali, čo sa deje, ale bolo to hrozivé. Hrozivé ako na vojne.
S otcom sme mali len málo otvorených rozhovorov. Ľutoval ma. Ľutovala som aj ja jeho? Ťažko sa mi na túto otázku odpovedá. Boli sme k svojim rodičom nemilosrdní. Zdalo sa nám, že sloboda je niečo jednoduché. Potom prešlo trochu času a my sami sme sa zohli pod jej ťarchou, lebo nás slobode nikto neučil. Učili nás iba, ako za slobodu umierať.
A tu zrazu – sloboda! Čakali sme ju takúto? Boli sme pripravení za svoje ideály umrieť. Ruvať sa v boji. A začal sa „čechovovský“ život. Bez dejín. Všetky hodnoty okrem hodnoty života sa zrútili. Života vo všeobecnosti. Nové sny – postaviť dom, kúpiť dobré auto, zasadiť egreš. Sloboda sa ukázala byť rehabilitáciou meštiactva, v ruskom živote spravidla zamordovaného. Slobodou Jeho Veličenstva Spotreby. Vznešenosti temnoty. Temnota prianí, inštinktov – utajeného ľudského života, o ktorom sme mali iba približnú predstavu. Celé dejiny sme len prežívali, nežili. A vojenská skúsenosť nám teraz bola nanič, bolo treba na ňu zabudnúť. Tisíce nových emócií, stavov, reakcií. Všetko bolo zrazu akési iné: vývesky, veci, peniaze, vlajka. A aj samotný človek. Stal sa farebnejším, izolovanejším. Monolit vyhodili do vzduchu a život sa rozsypal na ostrovčeky, atómy, bunky. Ako u Daľa: Sloboda je voľnosť, slobodienka je rozľahlosť, priestranstvo. Veľké zlo sa premenilo na ďalekú báj, na politickú detektívku. Nikto už nerozprával o veľkej myšlienke, hovorilo sa o kreditoch, úrokoch, zmenkách, peniaze sa už nezarábali, ale „robili“, „vyhrávali“. Je to nadlho? „Nepravda peňazí v ruskej duši je nevyduriteľná,“ písala Cvetajevová. Ale akoby ožili a prechádzali sa po našich uliciach hrdinovia Ostrovského a Saltykova-Ščedrina.
Autor: Svetlana Alexijevič
