Pri premiére filmu v Karlových Varoch vás publikum ocenilo standing ovation. Plná sála povstala a tlieskali vám. Aký je to pocit?
Pre mňa je vždy veľmi ťažké pozerať sa na ten film. Som veľmi rada, keď sa už skončí. Ale isteže, úspechu sa teší každý. Je to úžasne príjemné. To isté sa zopakovalo aj na festivale Cinematik v Piešťanoch a nedávno pri premiére v pražskej Lucerne. Dúfam však, že sa to tým už končí.
Vo filme vás režijne viedol vlastný syn Matej. Ako sa vám s ním spolupracovalo?
Bolo to veľmi nepríjemné. Nikdy som nerobila žiaden film a neviem, ako sa spolupracuje so živými režisérmi, ale musím povedať, že to nebolo nič príjemné. Rovnako, ako trápi iných ľudí svojou snahou o dokonalosť, trápil ňou aj mňa. Všetko chcel mať úplne dokonalé a stále chcel odo mňa veci, ktoré ja robiť nedokážem.
Napriek všetkému, čo ste v živote prežili a o čom ste divákom vo filme porozprávali, optimizmus a ľudská pozitivita, s akou na diváka pôsobí, je prekvapivá. Niekoho by to zlomilo, poddal by sa.
Viete, skutočne som veľmi túžila na to všetko zabudnúť. Človek nemôže žiť svoj život ustavične v znamení nepríjemných spomienok. A potom, je veľmi dôležité, ako je film urobený. Hoci ten príbeh je veľmi smutný, režisér predsa nemôže ľudí v kine celý čas trápiť a nechať ich pozerať sa na samé hrôzy. Je nevyhnutné poprepájať to aj humorom. To je podľa mňa základ. Aby sa ľudia vôbec dokázali pozerať na taký smutný príbeh, aby to vydržali.
Záber z filmu Očami fotografky (zdroj: Photo © 50. MFF Karlovy Vary 2015)Popri režisérskom zámere je to však vo filme predovšetkým váš uhol pohľadu plný humoru a nadhľad, ktorým zažité komentujete, čo ho zľahčuje.
Samozrejme, že keď človek dlho žije, zažije všetko možné. A aj keď zažije niečo veľmi zlé, napokon sa zameria na iné hodnoty. Teší sa, že je zdravý, teší sa, keď majú jeho deti úspech, keď sa mu vydarí nejaká práca alebo zákazka. Má radosť z priateľov. Je toho skutočne veľa, čo človeka môže potešiť.
Patrí medzi tieto radosti aj vaša fotografická tvorba? Vaše meno je pevnou súčasťou slovenskej výtvarnej fotografie.
Treba povedať, že šesťdesiate roky v podstate umeniu priali. Možno v istom zmysle išlo o akýsi útek od života. Ľudia sa utiekali a utešovali divadlom, chodili na Lasicu a Satinského, na výstavy a veľa a často sa o umení zhovárali. Umenie bolo súčasťou života, bývalo témou dňa. To človeka akosi prirodzene podnecovalo k tvorbe. Zďaleka v tom nebol sám, tvorili sme všetci. Bolo to obdobie, v ktorom sa nám dobre pracovalo. Aj keď realita bola v komunizme sivá, umenie bolo fajn, z tej šede nás vytŕhalo.
