SME

Víno, veselosť a vytriezvenie. Aký bol na Slovensku osud ľudí spätých s vínom

Priatelia vína. (Zdroj: Múzeum mesta Bratislavy)
Víno, veselosť a vytriezvenie. Aký bol na Slovensku osud ľudí spätých s vínom

Víno bolo odjakživa symbolom hojnosti, istoty a rodinnej pohody. Stvárňovali ho v básňach, piesňach, ale všímali si ho aj maliari a sochári. Spájalo sa s predstavou zeme a slnka. Pilo sa ako kvalitný nápoj, najmä pri slávnostných príležitostiach, no našlo uplatnenie aj v medicíne.

Text: Boris Vanya

Tradícia pestovania viniča a dorábania vína na našom území siaha už do čias Keltov, ale rola zakladateľa európskeho, a teda aj slovenského vinohradníctva sa pripisuje rímskemu cisárovi Markovi Auréliovi Próbovi.

Za jeho panovania v treťom storočí nášho letopočtu si rímske légie podmanili takmer celú strednú Európu a vysadili vinice aj v okolí dnešnej Bratislavy či v Tokajskej vinohradníckej oblasti.

O pestovaní viniča starými Slovanmi na našom území podal správu arabský cestovateľ Edrisi, ktorý vo svojich cestopisoch na začiatku 9. storočia opísal Nitru ako „kvitnúce a významné mesto, bohaté na vinice i obyvateľov“.

Veľké zásluhy na rozvoji vinohradov a vinohradníctva mal kráľ Ondrej II. Zlatou bulou z roku 1222 potvrdil rozsiahle slobody vinárom v oblasti podnikania s vínom.

Po vpáde Tatárov v roku 1241 bola väčšina vinohradov zničená a kraj vyľudnený, no s pomocou kolonizátorov - na západe Nemcov a Talianov v Tokajskej oblasti - sa podarilo vinice pomerne rýchlo obnoviť. Talianski osadníci priviezli do Tokajskej oblasti nielen nové pestovateľské skúsenosti, ale aj základnú odrodu Furmint.

„Už v stredoveku mal spôsob obrábania vinohradov na našom území dobrú úroveň a vyrovnal sa najvyspelejším krajinám. Vinohradníci pracovali ručne a hrozno bolo vysoko cukornaté a dávalo kvalitné, chuťovo vyspelé korenisté vína,“ vysvetľuje historička a etnologička Katarína Nádaská.

Vinohrady sa rozprestierali od pohoria Malých Karpát až takmer po rieku Váh a hranica pestovania viniča sa výrazne posunula na sever - na úroveň Trenčína, Bánoviec, Krupiny, Prešova či Bardejova.

Uhorské vína mali cveng. Vyvážali sa do Čiech, Rakúska, Nemecka, Poľska, Dalmácie, Ruska, neskôr aj do Švédska, pobaltských krajín či na európske kráľovské dvory. Z vína vypitého v Prahe v roku 1579 bola väčšina z Uhorska, prevažne z malokarpatskej oblasti. Druhé najdrahšie víno v Uhorsku sa v tom čase produkovalo v Bratislave.

Frankovka pre Máriu Teréziu

Najstaršia pozemková kniha z roku 1439 uvádzala vo vtedajšom Prešporku 2003 viníc a 114 vinohradníckych záhonov. Vinohradníctvom sa zaoberala veľká časť obyvateľov mesta. Víno tvorilo základ bratislavských príjmov, mestské hospodárstvo záviselo od jeho kvality a množstva. Vari o najväčší rozkvet bratislavského vinohradníctva sa postarali Turci. Ako píše Pavel Dvořák v Piatej knihe o Bratislave, niekoho zničili a niekomu poslúžili.

V 16. až 18. storočí bolo mesto najväčším výrobcom vína na Slovensku. K vojnovej a agrárnej konjunktúre prispelo aj zničenie konkurencie, najmä dovozu sriemskeho vína (z územia medzi Sávou a Dunajom v dnešnom Srbsku a Chorvátsku), ktoré bolo do tých čias najdrahšie.

„Z čias Mateja Bela sa zachovalo paušálne hodnotenie, že bratislavské vinohrady sú najväčšie, svätojurské najlepšie, pezinské najkrajšie a modranské najúrodnejšie,“ dodáva Pavel Dvořák. Spisovateľ a etnograf František Kalesný zaznamenal historku, ako račiansky farár poslal Márii Terézii do severného Talianska, kde sa liečila, súdok modrej frankovky. Víno jej vraj tak poslúžilo, že farára povýšila do šľachtického stavu.

Obdobie Márie Terézie a Jozefa II. sa považuje za zlatú éru vinárstva na území dnešného Slovenska.  V roku 1720 bolo u nás približne 57 000 hektárov vinohradov. Na porovnanie, dnes rodí menej ako 10 000 hektárov. Vyrábali sa najmä dezertné vína, vermúty a ryšavé vína, tzv. šiler. V okolí Rače, Vajnôr, Grinavy a vo Svätom Jure sa obzvlášť cenilo samotokové víno, ktoré bolo porovnávané s tokajským. Začiatkom 18. storočia už začala produkcia hrozna a výroby vína klesať, čo bolo predovšetkým dôsledkom habsburskej politiky protežovania rakúskych vín a nárastu konzumácie piva.

Víno tieklo potokom

Keď sa vo vinohradoch koncom septembra pooberalo hrozno, na oslavu práce vinohradníkov a vinárov sa zvykli konať oberačkové slávnosti. Ich korene siahajú až do obdobia Antiky a Ríma. Sprievody boli bujaré, konali sa veselice a víno tieklo potokmi.

„Oberačkové slávnosti alebo vinobranie sa postupne dostali aj na územie Uhorska. Keď sa z vinohradov viezol posledný voz s putňami hrozna, za vozom šli s piesňami oberači do lisovne hrozna, kde zároveň vinšovali vinohradníkovi. Oberači boli ovenčení vetvičkami viniča a po vinšovačke sa s vinohradníkom zabávali na hostine, ktorú pre oberačov usporiadal,” vysvetľuje Nádaská.

V kráľovskom meste Bratislava sa prvé veľkolepé oberačkové slávnosti konali v roku 1720 a na prešporských oberačkových slávnostiach v roku 1825 sa dokonca zúčastnil aj uhorský kráľ František I. s manželkou. Od roku 1933 sa postupne každoročne konali regionálne oberačkové slávnosti v malokarpatskej oblasti striedavo v Pezinku a Modre.“

Három deci prekvapilo Čechov

Osobitnou kapitolou bratislavského vinohradníctva bolo právo výčapu. Spočiatku patrilo kráľovi. Za právo slobodného výčapu platili mešťania kráľovi časťou úrody alebo peniazmi. Mohli čapovať len vlastné víno vo svojom dome, pod bránou alebo v uzavretom dvore, prípadne v dočasných stavaniach (búdach).

Mestské víno čapovali na to určení výčapníci. Výčap im zverovali aj najbohatší vinohradníci, ľudia vo funkciách, chorí, vdovy a podobne, takže sa napokon utvorila osobitná živnosť, v roku 1379 nazývaná ako leutgeber alebo aj leitgeber.

Krčmári vedeli víno čapovať i starať sa oň. Chodili po domoch vinohradníkov, neskôr si zriadili výčap aj vo vlastnom dome, a tak vznikali prvé vinárne.

V roku 1895 sa právo slobodného výčapu zrušilo. Namiesto toho dostal vinohradnícky spolok tridsať stálych licencií, ktoré prideľoval svojim členom zvyčajne na dva týždne.

„Dobrá kvalita vína bola bezpodmienečná, konkurencia bola veľká. Vinohradník sa usiloval, aby posedenie pri jeho víne bolo príjemné z každej stránky,“ píše Dvořák. V lete sa pilo v záhradách a vo dvoroch, v zime vo vinohradníkovom byte a pod bránou. Jedlo si návštevníci nosili sami, najčastejšie bryndzu, oštiepky, paprikovú slaninu, údené mäso, cibuľu. Vinohradník robil cesnakové hrianky, zohrieval párky.

Pod viechami hrávala hudba, spieval najatý spevák. Neskôr sa taký program zakázal a hostia si spievali sami. Študenti naučili Prešpurákov spievať pesničky z celého Slovenska – dodáva vo svojej knihe Dvořák.

Zaužívanou výčapnou mierou boli tri deci, čo po prevrate prekvapilo najmä Čechov naučených na štvrtky. Čoskoro si však na bratislavské három deci, ako vraveli, zvykli. Tri deci bola miera, pol litra sa pilo na ochutnanie a ďalej sa išlo po litríkoch. Viešky nik neobišiel.

Tradíciu bratislavských viech nenarušil útok zhubnej fyloxéry ani rozpad monarchie, ani dve svetové vojny. Zanikla až po kolektivizácii pôdy, lebo bola založená na odpredaji nadbytku zo súkromných vinohradov.

Požiar bratislavského podhradia v roku 1913, tri roky pred príchodom Ferdinanda Fussmana na Slovensko. Hasiči pred zničeným obchodom s alkoholom. (zdroj: Múzeum mesta Bratislavy)

Najväčší bol Fussmann. Vinohradu obetoval život

Vína židovského podnikateľa z Hlohovca poznali v Prahe i Londýne, víťazili na výstavách. Nie je jasné, aké pohnútky viedli Ferdinanda Fussmanna, aby sa v roku 1916 presťahoval v rámci rakúsko-uhorskej monarchie o niekoľko sto kilometrov na sever – z Mariboru do Hlohovca. Isté je, že o niekoľko rokov sa vypracoval na najväčšieho producenta vína a obchodníka s vínom na Slovensku.

Podľa časopisu Naše víno z 30. rokov minulého storočia mal Ferdinand Fussmann vysadené v okolí Hlohovca najlepšie odrody vínnej révy na ploche viac než 86 hektárov a ročne ponúkol na trh 5000 hektolitrov konzumného a prvotriedneho akostného vína.

Pokračovanie článku patrí k prémiovému obsahu Sme.sk
Aj vy môžete byť jeho predplatiteľom

Ročné predplatné
29 €
Objednať
Ušetríte až 17,80 € v porovnaní s mesačným predplatným
Štvrťročné predplatné
9,90 €
Objednať
Ušetríte 1,80 € v porovnaní s mesačným predplatným
Mesačné predplatné
od 0,98 €
Objednať
Cena 0,98€ platí pre nových predplatiteľov prvý mesiac. Ďalšie mesiace sú za štandardnú cenu 3,90€.

Už mám predplatné - prihlásiť sa

S predplatným získate:
  • neobmedzený prístup k obsahu Sme.sk, Korzar.sk a Spectator.sk
  • viac ako 20-ročný archív Sme.sk
  • čítanie a rozhovory z príloh TV OKO/TV SVET, Víkend a Fórum
  • neobmedzený počet diskusných príspevkov
  • neobmedzený prístup k videám a slovenským filmom na Sme.sk
  • dostupné na PC a v aplikáciach Android a iPhone

Čítajte ďalej

Oskarový režisér a stovky parochní. V Česku sa nakrúca film o Márii Terézii Foto

Narodila sa pred tristo rokmi. Teraz o nej vzniká dvojdielny film v koprodukcii štyroch krajín.

Marie-Luise Stockinger ako Mária Terézia.

Zneužívanie moci. Slovenský vývozný artikel, z ktorého sa svet bude učiť Video

O film Učiteľka je záujem, predal sa do Taiwanu aj Ameriky.

Zuzana Mauréry v Karlových Varoch. Získala tam cenu pre najlepšiu herečku.

Orhan Pamuk: Som zo stavu vo svojej krajine smutný

Najznámejší turecký spisovateľ bol hviezdou budapeštianskeho knižného festivalu.

Orhan Pamuk bol hviezdou 24. budapeštianskeho knižného festivalu. Na jeho autogramiáde stáli nekonečné rady čitateľov a fanúšikov po celý deň.
Domov NajnovšieNajčítanejšieDesktop