Nemám rada hluk, akýkoľvek krik či vreskot, hovorí sedemdesiatnička Hana Bergerová Moranová. Nejde o bežnú averziu nadobudnutú počas života, Hana si je istá, že sa u nej vyvinula už v prenatálnom období.
Jej matka Priska totiž strávila väčšinu tehotenstva počas druhej svetovej vojny v krutom prostredí koncentračných a pracovných táborov. A nebola jediná.
Slovenka, Poľka a Češka
Bola to náhoda, šťastie alebo zásah niečoho vyššieho? Túto otázku si tri židovské ženy – Slovenka Priska, Poľka Ráchel a Češka Anka, položili zrejme veľakrát. Nikdy ich nespojilo osobné stretnutie, spravil to za ne osud. Všetky tri boli na sklonku jesene 1944 aj so svojimi manželmi deportované do vyhladzovacieho tábora Auschwitz II – Birkenau.
Bolo to paradoxne v čase, keď bol koniec vojny takmer na dosah a oni až dovtedy dokázali odolávať nacistickým pazúrom. Všetky čakali vytúžené dieťa, všetky absolvovali rovnakú cestu, na ktorej bola smrť vernou spoločníčkou.
Najskôr dokázali uniknúť krutému doktorovi Mengelemu. Zapreli tehotenstvo a záchranou im bola mučivá práca, keď ich presunuli do ženského pracovného tábora vo Freibergu. Tam vydržali sedem vyčerpávajúcich mesiacov, sústavne ukrývajúc svoje tehotenské bruchá, nevediac jedna o druhej.
S vypätím síl a na pokraji smrti zvládli aj následný, vyše dvojtýždňový transport v zavšivavených a preplnených vagónoch, ktoré ich odviezli do koncentračného tábora v Mauthausene. Priska už vtedy tisla na prsia svoje podvyživené kilogramové dieťa, Hanu, ktorá prišla na svet ešte vo Freibergu na starej drevenej doske. Posledné miesto, na ktorom sa ocitli, ich malo už navždy umlčať.
Eva Clarková, Mark Olsky a Hana Moranová v roku 2010, keď sa prvýkrát stretli v Mauthausene. (zdroj: ARCHÍV H.M.)Tehotenstvo ich zachránilo
„Ktovie, koľko tehotných žien vtedy zomrelo, na tej istej ceste bolo najmenej šesť ďalších žien v druhom stave, ktoré nemali také šťastie ako Priska, Ráchel a Anka,“ hovorí anglická spisovateľka Wendy Holdenová, autorka vyše tridsiatich titulov.
Príbehy troch matiek a ich detí – Hany, Marka a Evy, ktoré nakoniec v neľudských podmienkach dokázali vyhrať zápas o krehký život, ju zasiahli tak hlboko, že sa rozhodla podať ich rodinné spovede ďalej v knihe s názvom Odsúdení prežiť.
„Plakala som pomedzi riadky,“ spomína Hana Moranová na to, keď ju prvýkrát čítala. O existencii ďalších detí preživších holokaust nevedela až do roku 2010. Vtedy sa prvýkrát všetky tri ‚bábätká‘ stretli tam, kde sa ich cesty rozdelili na šesťdesiatpäť rokov – v Mauthausene, aby si pripomenuli jeho 65. výročie oslobodenia americkými vojakmi. Dovtedy všetci žili s pocitom, že je vylúčené, aby rovnaký osud mal niekto ďalší.
