Môj spolubývajúci vycestoval hneď po spadnutí World Trade Center do New Yorku. Odniesol si odtiaľ poškodený nosník z mrakodrapu, ktorý mal ako nejaký artefakt v záhrade, opisuje 33-ročný Bratislavčan Peter. Podobne sa tesne po výbuchu atómovej elektrárne vybral do Japonska, aby sa vykúpal aj v rádioaktívnych vodách neďaleko Fukušimy.
Tmavé kobky väzení, cintoríny, miesta, ktoré boli svedkami najhroznejších zločinov ľudstva, či tie, na ktorých došlo k nejakej ničivej katastrofe, v extrémnych prípadoch aj tie, kde vojnový konflikt ešte stále prebieha – tie všetky sa môžu stať celkom lukratívnymi turistickými destináciami.
Pamätáme si to ešte zo základnej školy – v rámci akejkoľvek prehliadky hradu najviac záujmu u žiakov nikdy nevyvolali ani gobelíny, ani kazetové stropy, ale tamojšia mučiareň.
Je takéto správanie bláznivé či prirodzené? Prečo nás tak vzrušujú miesta bolesti, strachu a zúfalstva? Čo nás na nich láka? Zrejme to isté, čo robí takými atraktívnymi aj dobrodružné a katastrofické filmy, akýsi „thrill“, ktorý dodáva trochu zimomriavok do nášho bežného života.
Vyháňanie bubákov spod postele
„Cesta na takéto miesta je ako vyháňanie bubáka spod postele,“ hovorí bloger a autor viacerých kníh, 31-ročný Marek Mittaš. Pred dvomi rokmi navštívil Černobyľ, v zakázanej zóne strávil dva dni. Jeho motivácia bola jasná – chcel vidieť miesto, ktoré prežilo apokalypsu. Túžil po tom už odvtedy, čo na základnej škole dostal knihu Najväčšie katastrofy.
Niečo podobné, samozrejme, nesie v sebe aj nebezpečenstvo, ibaže prejsť všetky trosky, vidieť v priamom prenose, ako v nich hlodá čas, to sú podľa neho také intenzívne a autentické zážitky, akým sa nemôže vyrovnať žiadne zinscenované predstavenie pre obyčajných turistov.
„Tam je všetko naozaj. Človek si až tam uvedomí, ako veľmi je skreslený obraz o tomto mieste. Dnes tam ľudia pracujú, žijú v okolí,“ dodáva.
Mittaš tvrdí, že jeho pocity na mieste sa nedajú charakterizovať ako zlé, ale ani ako dobré, skôr dobrodružné a objavné. Vždy ho lákalo ísť ďalej, ako je ochotná zájsť väčšina ľudí, vidieť niečo, pred čím ostatní zatvárajú oči.
Okolie opustenej elektrárne (zdroj: Archív SME - Vladimír Šimíček)Bez sprievodcov sa nedá
Ako sa na také miesto človek vôbec dostane? Bez sprievodcu do zakázanej zóny v Černobyle nikoho nepustia. Na Slovensku však existuje cestovná kancelária, ktorá exkurzie na toto miesto organizuje. „Po majdane síce záujem o Černobyľ radikálne opadol, ale pomaly sa to začína oživovať. Raz do mesiaca máme česko-slovenskú skupinu, dvakrát za mesiac organizujeme zájazd pre zahraničných turistov. Okrem toho tam prichádza aj veľa individuálnych malých skupín,“ hovorí Marek Novorský z agentúry Desirea.
Väčšinou ide o ľudí do štyridsať rokov, ale nájdu sa vraj aj starší dobrodruhovia. A potom, samozrejme, novinári, televízne spoločnosti či blogeri. „Hľadajú nový zážitok a dobrodružstvo, krásnu a divokú prírodu, čo im vstup do vojenskej zóny určite ponúka,“ dodáva.
Zmes úcty a voyerizmu
Termín temný turizmus zadefinovali J. John Lennon a Malcolm Foley z glasgowskej Caledonian University ešte v roku 1996. Autori prišli k záveru, že pohnútky turistov vyhľadávajúcich čierne body na mape sveta môžu byť veľmi rôznorodé – od filozofických, náboženských, vzdelávacích až po túžbu po extrémnej až zvrhlej zábave.
Posledné dva dôvody sú do veľkej miery ovplyvnené médiami, a zvlášť hollywoodskymi filmami. Po úspechu filmu Olivera Stona JFK sa radikálne zvýšila návštevnosť The Sixth Floor Museum v Dallase, Spielbergov Titanic zas naplnil múzeá spájané s touto katastrofou.
Podľa Lennona je tento druh turizmu zmesou úcty a voyerizmu. Fenomén zahŕňajúci prezentáciu miest prírodných nešťastí však nemožno chápať ako niečo celkom nové. Lennon prízvukuje, že utrpenie druhých vzrušuje ľudstvo oddávna, hoci súčasné médiá tento trend určite posilnili.
Už za dávnych čias bývali predsa popravy verejné a boli vyhľadávanou atrakciou, na ktorú sa schádzali ľudia z celého okolia.
Stretnutie so smrťou
Miestami skazy sú istým spôsobom všetky starobylé rozvaliny. Za predchodcu temného turizmu by sme mohli považovať aj návštevu Pompejí, ktoré pochoval pod lávu výbuch sopky Vezuv ešte v roku 79 nášho letopočtu.
Tento turistický sektor sa niekedy označuje aj thanatourism po gréckom bohovi smrti. Ton Seaton do tohto fenoménu ráta cestovanie, ktoré je sčasti alebo úplne motivované túžbou prežiť symbolické či reálne stretnutie so smrťou, najčastejšie násilnou – od účasti na reálnych popravách až po návštevy pomníkov či rekonštrukcie bitiek.
Temnými turistami sú často ľudia, ktorých smrť z nejakého osobného dôvodu či pre ich mentálne nastavenie fascinuje.
Stretnutie so smrťou nás možno dnes viac láka aj preto, že ju naša kultúra začala systematicky vytláčať na okraj spoločnosti. Chorí nezomierajú doma, ale v rôznych zariadeniach, o smrti sa veľmi nehovorí, všetko je v súčasnej spoločnosti nasmerované na záchranu života za každú cenu. Pohreby sú čoraz menej formálne, ešte aj cintoríny sa menia na akési verejné parky, kde pekný zážitok trochu kazia len samotní nebožtíci.
Ponukový katalóg hrôz
Nudia vás už slnečné pláže? Láka vás ísť sa pozrieť na Aljašku presne tam, kde v roku 1989 tanker Exxon Valdez rozlial asi 100 miliónov litrov nafty? Alebo by sa vám lepšie páčil Lakehurst, kde v máji 1937 za pár minút zhorela pri pristávaní nemecká vzducholoď Hindenburg so všetkými 37 pasažiermi? Prípadne by ste sa radšej potápali pri atole Bikini, ktorý doteraz najväčší americký nukleárny test urobil neobývateľným?
Cestovné kancelárie vás prepravia aj na tie najneutešenejšie miesta na svete. K sopke Eyjafjallajökull sa pokúšali dostať turisti ešte v čase, keď bol vzdušný priestor nad Islandom uzatvorený pre množstvo popolčeka. Aj do New Orleansu dorazili prví turisti ešte pred záchranármi. Dodnes sa dá absolvovať autobusom či bicyklom prehliadka stále neobnovených častí postihnutých hurikánom Katrina, hoci turistické prehliadky zničených domov vyvolávajú u domácich veľmi negatívne reakcie.
Čo robí destináciu zaujímavou pre tento druh turizmu? Najatraktívnejšie sú tie miesta, kde došlo k nejakej výnimočnej krutosti, či už zo strany ľudí, alebo prírody, a kde došlo k početným úmrtiam. Veľmi dôležité pre „popularitu“ miesta je aj to, aby sa dali útočníci ľahko „identifikovať“ a aby sa nemiešali s obeťami. Možno aj preto nie sú pri pamätníkoch zhodenia atómovej bomby v Japonsku pomenované militantné ambície samotného Japonska, ktoré rovnako viedli k miliónom obetí. Japonci sú, inak, veľkými milovníkmi tohto odvetvia turizmu.
Návšteva koncentračného tábora je emočne náročná. (zdroj: CZAREK SOKOLOWSKI)Zážitok z Osvienčimu
Návšteva koncentračných táborov sa vníma ako memento, aby sme videli, čoho všetkého je ľudstvo schopné, a aby sme sa z toho poučili. Ani takéto miesta však nie sú imúnne proti vplyvu médií či istej karnevalizácie.
Popularita Krakova sa výrazne zvýšila v rokoch 1993 – 1994 po premiére Schindlerovho zoznamu. Tisíce turistov sa odrazu chceli ísť pozrieť na to, čo zostalo v krakovskej židovskej časti Kazimierz po tamojšej židovskej komunite, kde stojí slávna Schindlerova fabrika a kde sa nakrúcal šokujúco krutý film.
Marek Mittaš absolvoval aj cestu do Osvienčimu, veľmi rád by išiel aj do Dachau. „Je to síce na rozdiel od Černobyľa masová záležitosť, ale stále si človek môže postáť pri strome a vnímať, že to bol presne ten istý strom, okolo ktorého chodili ľudia do plynovej komory. Na tých miestach je skrátka prítomný iný duch, cítiť tam vibráciu vo vzduchu. Vyvoláva to emócie, ktoré sa nedajú zdokumentovať filmom či fotkami, treba ich zažiť,“ opisuje.
Dodáva, že nie všetky pocity sú príjemné, ale podľa neho sa netreba báť s nimi stretnúť. „Už len preto, aby sme boli citlivejší a vnímali svet aj z iného rozmeru, ako je konzumný,“ mieni.
Lajkuj fotku z koncentráku
Nie každý na týchto miestach hľadá iný rozmer života, ani pri plynových komorách ľudia nevedia odolať pokušeniu urobiť si selfie a s vtipným statusom ju dať na sociálnu sieť.
Túto tendenciu zachytila nemecká fotografka židovského pôvodu
Sarah Schönfeldová, ktorá na fotografii nazvanej weil wenn... z roku 2004 ukazuje usmievavú dievčinu pózujúcu pri ostnatom drôte Osvienčimu.
Práve táto fotografia sa dostala aj na plagát výstavy Zážitok Osvienčim, ktorá je v Galérii súčasného umenia MOCAK v Krakove do konca októbra. Ako sa dalo čakať, vyvolala protesty.
„Dievča z plagátu nevie, že na týchto elektrických drôtoch zahynuli tisíce väzňov?“ Píše sa v otvorenom liste, ktorý galérii poslali Lili Haberová zo združenia krakovských rodákov v Izraeli a krakovský profesor Aleksander Skotnicki.
Schönfeldovej fotografia je možno šokujúca, presne však vystihuje typ otázky, ktorú si kurátori výstavy nazvanej rovnako provokatívne chceli položiť. Ako sa máme správať na týchto miestach? Tak ako pápež Benedikt VI., ktorý miestom v roku 2008 prechádzal v uzavretom luxusnom BMW, okolo ktorého pochodovalo niekoľko bodyguardov? Tento bizarný pohľad sa stal predmetom videoinštalácie Mirosława Bałka, ktorá je tiež súčasťou prebiehajúcej výstavy.
Čo sa stane z podobných miest po tom, čo zomrú poslední svedkovia hrôz? Budú sa predávať stavebnice s postavičkami dozorcov a vychudnutých väzňov?
Budú sa v plynových komorách organizovať tanečné bály?
Turisti si v Osvienčime fotia všetko. (zdroj: JÁN KROŠLÁK)Väzenie je lepšie ako chrám
Medzi najznámejšie väzenia sveta patrí aj Petropavlovská pevnosť v Petrohrade, kde trpeli mnohí revolucionári vrátane Leva Trockého. Jediný, kto sa odtiaľ dostal na slobodu, bol Maxim Gorkij, ostatných odsúdených odvádzali na smrť či do vyhnanstva. Psychický nátlak tu bol taký silný, že trestancov nezriedka privádzal do šialenstva.
Tamojšie múzeum väzenstva či návšteva väznice Alcatraz v Kalifornii, kde prebýval aj povestný mafián Al Capone, už môže pripadať skúseným temným turistom ako niečo priveľmi banálne. Novým hitom sú miesta, na ktorých sú rany čerstvejšie.
Návšteva Múzea genocídy v Tuol Sleng a vražedných polí Choenng Ek vyvolávajú u návštevníkov niekoľkodňovú depresiu. Tu totiž mučili Červení Kméri v rokoch 1975 – 1979 tisíce ľudí, mnohí sa previnili len tým, že nosili okuliare.
Správcami tejto basy boli aj veľmi mladí ľudia, takmer úplné deti. V chlievikoch, ktoré by boli úzke aj pre zvieratá, prežili väzni zvyčajne len niekoľko mesiacov, spali zviazaní reťazami a nemohli vydať ani hlások. Tí, ktorí zázrakom zostali nažive, dnes chodia turistom rozprávať o neľudskom mučení, ktoré sa tu odohrávalo – o trhaní nechtov či lámaní prstov.
Znie to hrozne, ale návštevníci portálu Trip Advisor si tieto miesta vybrali ako najzaujímavejšie v Kambodži, konkurujú aj takým úchvatným pamiatkam, ako je chrámový komplex Angkór Wat.
Hoďte ma do hladomorne!
Ani Česko nemá málo podobne temných destinácií – Terezín, vyhladené Lidice, Ležáky, morbídnu Kostnicu, ale napríklad aj bojisko pri Slavkove.
Aj Slovensko vie v tejto oblasti na svetovom trhu zabodovať, predovšetkým ukážkami stredovekých mučiarní, aké nájdeme aj na Spišskom či Bojnickom hrade. Na umocnenie zážitku sa dokonca organizujú aj nočné návštevy týchto trudných miest.
Tím čínskeho turistického a cestovateľského portálu www.lianorg.com si vybral ako jednu zo svojich top destinácií aj košickú Miklušovu väznicu, ktorá slúžila ako mestská mučiareň. Na tento web dávajú odporúčania prevažne mladí, ktorí radi cestujú alebo žijú v krajinách Európy. Obľúbeným cieľom návštevníkov Košíc je aj hrobka Františka II. Rákocziho umiestnená v stredovekej krypte v košickom Dóme sv. Alžbety.
Záujem turistov v Bratislave zas vyvoláva Pamätník Chatama Sofera, ktorý je podzemným židovským cintorínskym areálom obsahujúcim 23 hrobov, kde sú pochovaní významní bratislavskí rabíni a židovskí učenci.
Svoj kredit majú aj miesta, o ktorých sa hovorí ako o socialistickom skanzene.
