Zrejme len málokto sa vie pred otázkami tak elegantne brániť ako HARVEY KEITEL. V prísne vymedzenom čase na festivale v Karlových Varoch sme sa ho chceli pýtať na film Paola Sorrentina Mladosť, a on nám len milo vysvetľoval: Taký zámer je nezmysel.

Na tlačovej konferencii sa zdalo, že vy sa vlastne o filme Mladosť vôbec nechcete rozprávať. Akoby to bol krehký pohár, ktorý sa slovom rozbije. Prečo ho tak chránite?
„Sám nad tým rozmýšľam, a ako odpoveď sa mi v hlave vynárajú Indiáni. Keď sa biely muž prvýkrát zjavil na ich území a chcel ich fotografovať, cítili to ako hrozbu smrti. Mysleli si, že kamera im niečo bytostné ukradne. Ja sa teraz cítim podobne. Film je hotový, nechajme ho radšej tak.“
Nie je pekné, keď sa rozprávame o filme?
„A Van Gogha sa pýtate, prečo namaľoval Hviezdnu oblohu? Alebo na čo myslel, keď maľoval Poštára? Nepýtate sa, už nemôžete, a predsa pred jeho obrazmi dlho v galérii meditujete. Je veľmi ťažké dostať sa k takýmto miestam duše. Na druhej strane chápem, že toto je vaša práca a verte, veľmi rád by som vám v nej pomohol, som predsa v podobnej pasci ako vy. Zaviazal som sa, že nakrútim film a potom urobím všetko preto, aby som naň dotiahol ľudí. Nezmeníme tým však na obyčajnú formalitu tú vzácnu vec, ktorú voláme umením? Viete, keď hovoríme o filme Mladosť, blížime sa už k téme smrti. A o nej sa môžeme rozprávať len tak, že vás pozvem na večeru a dáme si pár pohárikov. Bez nich je to ťažké.“
Verte, ani mne sa nepýta ľahko. Viem, že tým vstupujem na intímnu pôdu.
„Veď ja vás naozaj chápem. Rozumiem vášmu boju. Ja zas musím bojovať so svojím presvedčením. Bol by som celkom zvedavý, čo do pekla by sa stalo, keby sme mali viac času a takto spolu chvíľu bojovali. Možno by z toho bola pekná konverzácia.“


Pri každom filme je to pre vás také ťažké?