Do Bratislavy prišli nedávno českí a slovenskí filmári a na Slovenskom národnom divadle vyvesili americkú zástavu. Keď MICHAL HVORECKÝ videl, ako to okoloidúcich pobúrilo, musel sa smiať. Slovensko si stavia svoje sebavedomie na nesprávnom výklade svojich dejín, hovorí, preto je aj také slabé. Je potom celkom pochopiteľné, že ich provokuje film Wilsonov, ktorý vznikol podľa jeho poviedky Najhorší zločin vo Wilsonove a práve je v našich kinách.
Staršia generácia filmárov rada prichádza s projektmi, ktoré čerpajú z dávnej minulosti, chystajú sa nakrúcať o Svätoplukovi a Štefánikovi. Aj vy ste si pre poviedku Najhorší zločin vo Wilsonove vybrali staršiu tému, prečo?
Bol som vtedy frustrovaný z mečiarizmu, z izolácie Slovenska. Sníval som o tom, aké by to bolo, keby bola Bratislava otvoreným mestom, nielen hejslováckym. Na Slovensku bola vždy veľká téma, či máme v dejinách veľké udalosti, ku ktorým by sme sa mohli obracať, svoje vzory. Ja som si našiel takú veľkú tému vo Wilsonove. Uvedomil som si, že nie sme prvá generácia, ktorá je nešťastná zo smerovania štátu. Aj v roku 1919 tu žili ľudia, ktorí neboli spokojní s novým štátnym usporiadaním, ten útvar im bol cudzí. Hoci sme sa to na dejepise neučili, Bratislava do Československa najprv nepatrila, pričlenila sa až o pol roka neskôr. Wilsonov bol desaťročia neznámy, lebo nevyhovoval ani čechoslovakistom, ani nacionalistom.
Viete si predstaviť, že by pripojenie mesta k USA hlásal niekto aj dnes?
Keď sa film pred dvoma rokmi nakrúcal, vlna ruskej propagandy ešte nebola taká silná ako teraz. Napriek tomu, keď filmári oblepili budovu Opery SND americkými zástavami, viacerí ľudia protestovali. Kričali: Akým právom visia na Slovenskom národnom divadle americké zástavy!? Vôbec si neuvedomovali, že budovu dali postaviť ešte za čias Rakúska-Uhorska a navrhli ju slávni rakúski architekti Fellner & Helmer. Trošku absurdný symbol Slovenska. Aj po premiére Wilsonova sa objavili komentáre, že americké vlajky v Bratislave sú škandál a uráža to národné sebavedomie. Ale to musí byť veľmi slabé sebavedomie, keď je postavené na takých chybných informáciách a nepochopení vlastnej histórie.
Pre niektorých ľudí je štátnosť nesmierne dôležitá, čo na to hovoríte?
Zrejme im čosi nahrádza, niečo im v živote chýba. Zažívame zvláštnu éru. Dnes aj premiér šíri falošné myšlienky o Starých Slovákoch a zo štátnych peňazí sa podporujú a publikujú historické výmysly. Štát si svoju vlastnú slabosť skúša kompenzovať umelými barličkami, napríklad prikrášlenou históriou. Akoby tá skutočná nebola dosť dobrá. Je to smiešne a zároveň mrazivé. Dokonca aj niektorí akademici sa vzdávajú – za peniaze – svojej nezávislosti a zúčastňujú sa na takýchto nezmysloch. Preto ich film provokuje aj v Česku. Česi sa čudujú, že Bratislava nechcela patriť k Československu a nebolo to slovenské mesto. Niektorí recenzenti nadobudli dojem, že Wilsonov sa vysmieva čechoslovakizmu. Nechápu, že vtipkovať možno aj na tému etník a národa. Táňa Pauhofová mi hovorila, že na tlačovke v Prahe sa väčšina otázok krútila okolo národnostnej témy, mnohí novinári sa urazili. Pri národných témach ľudia pričasto strácajú zmysel pre humor.
Takto by sa v Bratislave mohla oslavovať prítomnosť prezidenta. (zdroj: PubRes)Dnes síce nepatríme do USA, sme však v Európskej únii. Ako vidíte naše súžitie v takých zväzkoch?
