Nemôžeme zmeniť to, k čomu sa nepriznáme, hovorí KATHY KACER, rodáčka z Toronta. Jej rodičia prežili holokaust, ona ich príbehy zachytila v knihách pre deti. Cestuje po svete a diskutuje s mladými čitateľmi a navštívila aj Slovensko – krajinu, kde sa pravdivý príbeh jej rodiny odohral.
Vašej mame sa podarilo počas vojny zachrániť. Ako vám o tom rozprávala?
„Mala trinásť rokov, keď jej rodnú dedinu Olšavica obsadili Hlinkove gardy. Ľudia sa začali deliť na Židov a Nežidov a bolo otázkou času, kedy prídu prehľadávať aj ich dom. Keď v usadlosti neďaleko Levoče začali sústreďovať židovské dievčatá, rodina hľadala riešenie, ako mamu ukryť a zachrániť ju pred transportom. Napokon padla voľba na starý príborník v jedálni. Ukladali doň taniere, príbory a poháre, ktoré používali vždy v piatok na šábes. Od tej chvíle mal však príborník slúžiť na čosi iné: stará mama doň každý deň mamu na chvíľu zatvorila, aby sa tam učila vydržať. Napokon ju tam skutočne museli zamknúť. Počas razie držala stará mama kľúčik v ruke tak silno, že jej krvácala dlaň.“
Prečo ste sa rozhodli dať všetko na papier?
„Vyrastala som na viacerých podobných príbehoch, ktoré mi rodičia rozprávali. Dychtivo som ich počúvala a chcela som vedieť čoraz viac.“
Ako to, že boli k vám rodičia v takých vážnych veciach otvorení?
„Boli veľkí rozprávači. Nepamätám si, že by som niekedy v živote nedostala od nich odpoveď na akúkoľvek svoju otázku. Dokázali o dejinách rozprávať predo mnou tak, aby to nebolo príliš strašidelné.“
Preto tak ľahko nachádzate hranice toho, čo z vojnových príbehov deťom môžete povedať a čo nie?
„Zrejme ich mám v sebe niekde spracované. To, ako sa so mnou rodičia rozprávali, je pre mňa príkladom, ako písať jemnejšie a opatrnejšie s ohľadom na detského čitateľa. Deti musia niekde začať, neskôr ich prirodzená zvedavosť aj tak dovedie k snahe dozvedieť sa viac.“
Mama Kathy sa volala Gabi. (zdroj: ARCHÍV KK)O svojich knihách sa veľa rozprávate so školákmi. Reagujú v rôznych krajinách podobne?
„Diskutujem s deťmi zhruba vo veku od desať do osemnásť rokov. Keď sa začneme rozprávať, väčšinou zistím, že už niečo o histórii vedia – kedy sa vojna začala, kto za ňu niesol zodpovednosť. Najviac ich však nadchýna, že s nimi hovorím o osobných, skutočných príbehoch, o faktickej story, nie o niečom vymyslenom. Je to spôsob, ktorým sa k nim dostávajú dejiny inak ako v škole. Z tohto hľadiska mi vôbec neprekáža, kde vo svete sa práve nachádzam, lebo deti sú všade podobne zvedavé. Niektoré sú hanblivejšie, iné sa pýtajú veľa.“
Vnímate atmosféru rovnako aj u nás?
„Aj na Slovensku boli reakcie úplne fantastické, deti boli zvedavé. Samozrejme, v tomto prípade vnímam ešte ďalšiu vrstvu – nejde len o pravdivý príbeh mojej rodiny, ale aj o to, že sa viaže konkrétne na Slovensko.“
Prekvapila vás nejaká otázka?
„Staršie deti sa ma pýtali, ako reagujú na moje knižky deti v Kanade. Medzi mladšími padali otázky úplne iného typu – napríklad, či píšem do počítača, alebo kto je prvým čitateľom mojich kníh. Jedno dieťa sa ma opýtalo, či ešte stále máme ten kľúč od príborníka.“
Narazili ste aj na nejaký radikálny názor?
