Tváril sa, že je na novinárov nahnevaný, keď sme ho stretli na festivale v Cannes, kde prišiel uviesť Chronic od Michela Franca . Na film, kde hrá ošetrovateľa pacientov v poslednej fáze života, už čítal recenzie. Anglický herec TIM ROTH však nevedel poprieť svoju veselú povahu a ochotne prezradil aj niečo o westerne Quentina Tarantina, ktorý práve dokrútil.
Aký majú herci vzťah k scenárom, v ktorých sa hovorí o smrti? Neboja sa, že ich práca bude morbídna?
„Smrť je v našej spoločnosti tabu, však? Nikto sa o nej nechce rozprávať – nie je však na to náhodou vždy vhodný čas? Mňa netrápilo, či je téma nášho filmu morbídna, alebo nie, mňa zarazilo, že keď sa ocitneme v centre takýchto situácií, vôbec nevieme, aké slová máme použiť. Vôbec na to nemáme slovník.“
Vy si myslíte, že sa dá na to nejako pripraviť?
„Samozrejme. Treba len vedieť počúvať a byť otvorený, treba si dať poradiť. Pred nakrúcaním som sa rozprával s jednou paňou, vravela, že keď jej zomieral otec, dlho diskutovala s jeho opatrovateľmi. Viete, oni na smrť nepripravovali jeho, oni pripravovali ju. Vďaka tomu s otcom prežila krajšie chvíle ako kedykoľvek predtým, také, aké si v živote nevedela predstaviť. Bohužiaľ, nie vždy si takto dáme poradiť od múdrych ľudí a radšej sa zapodievame nezmyslami typu asistovaná samovražda.“
Tim Roth vo filme Chronic, ktorý do naších kín prišiel vďaka prehliadke Be2Can. (zdroj: FILM EUROPE)
Chronic. Tim Roth sedí vpravo. (zdroj: FILLM EUROPE)To podľa vás nie je veľká téma?
„Je to najmä hrozný termín. Toto je naším ľudským právom, o tom by sme už vôbec nemali diskutovať. Poďme radšej ďalej a neohlupujme viac ľudí! Nie je vari zmysluplnejšie rozmýšľať na tým, ako sa porozprávame, keď budeme zomierať? Ako sa k tomu postavíme? Alebo čo urobíme, keď sa niečo stane našim deťom? Väčšinou si myslíme, že my odídeme prví a dúfame, že nás zrazí električka a bude. Nechceme nič viac vedieť. Ale čo keď to tak nebude?“
Vo filme Chronic hráte ošetrovateľa umierajúcich ľudí a zdá sa, že jeho pohyby, napríklad pri umývaní pacienta, máte úplne v krvi. Kde ste sa ich naučili?
„Bolo to dosť ťažké. Pozoroval som istý čas sestry, všímal som si, ako sa hýbu ony a ako hýbu s telom. Ani neviem, či si vôbec uvedomujú, čo robia... Vždy sa však najprv s pacientom porozprávajú, aby zistili, aký je a podľa toho zvolia svoj dotyk. Každý ho má iný, neviem, mne to vždy pripomínalo taiči.“
Stačilo teda dobre pozorovať?
„Sestry ma aj kontrolovali. A zároveň som sa rozprával aj s terapeutmi, ktorí sa venujú ľuďom na konci života a píšu o tom knihy. Pohyby sú jedna vec, ale vedieť, čo sa v takom človeku deje, to je niečo úplne iné.“
Čo od nás ľudia v takejto hraničnej situácii čakajú?
„Nečakajú nič. Predpokladajú, že netušíme, čo by sme mali v takej situácii robiť. Takže sa nebojte. “
Všimli ste si, že tento rok má Cannes v programe akosi veľa filmov o smrti?
„Všimol. No nemyslím si, že to bol Thierryho (Frémauxa, riaditeľa festivalu, pozn. red.) zámer. Určite si nepovedal: poďme urobiť festival o smrti! A ozdobíme ho plagátom Ingrid Bergmanovej na festivalovom paláci! On jednoducho potreboval nájsť dvadsať dobrých filmov z tých dvetisíc, čo mu prišlo, a úplne náhodou to vyšlo takto. My si teraz povieme, wow, samé filmy o smrti, to je zaujímavé! Čo je však na tom také extra? Filmári o nej nakrúcajú, pretože musia. Aj Michel Franco mi práve tu v Cannes pred troma rokmi povedal, že mu zomrela stará mama a že o niečom takom musí napísať film. Vidíte. Tu sa to presne stalo. Teda, nie tu, kde sedíme. Ale tu. Viete, v Cannes sú dva festivaly. Jeden, z ktorého vy novinári píšete o tom, či niekoho pustili do sály bez vysokých opätkov. A druhý, na ktorom sa filmári rozprávajú a uzatvárajú dohody.“
Sú aj takí, čo hovoria, že Cannes je márnením času.
„Nie je, ak viete, ako ten čas využiť. Tu v Cannes som už bol aj vo všetkých možných porotách, viem aj to, aké je chodiť do kina na osem tridsať ráno. Mimochodom, tie vaše recenzie, myslíte si, že nimi ovplyvníte porotu, však? Ale tam sedia také tvrdohlavé osobnosti – nemáte žiadnu šancu! Povedzte mi, prečo vlastne píšete recenzie ešte počas premietania filmu? Šéfovia vás naháňajú, aby ste boli prví?“
Nepíšeme ich počas premietania, to preháňate.
„Ale áno, píšete! Recenzia je už vonku, keď my ešte len ideme do Cannes na premiéru a vystupujeme z lietadla, prípadne, kolega Ken Loach vystupuje z lode. Čo sa smejete, to je pravda, on ide loďou. Takže prisahám, vaše hodnotenia sa šíria po celom Twitteri, keď my ešte ani nie sme v meste.“
