Spisovateľka: Európa sa mení, Slovensko bude musieť utečencov prijať

Slovenka IRENA BREŽNÁ v roku 1968 utiekla z Československa, veľmi dobre teda rozumie tým, ktorí dnes hľadajú nový domov. Navyše, sama je matkou syna tmavšej pleti. Keď jej v Švajčiarsku vyšla posledná kniha Nevďačná cudzinka, ktorú napísala po nemecky, Die Zeit uverejnil na titulnej strane jej fotografiu s komentárom: Toto je najlepšia prisťahovalkyňa Švajčiarska. 

(Zdroj: Iris Kopcsayová)

Vaša Nevďačná cudzinka dostala Literárnu cenu Švajčiarskej konfederácie, hoci ste boli kritická ku krajine, o ktorej píšete. Ako na knihu reagovali v cudzine a ako na Slovensku?

Vo Švajčiarsku, v Nemecku aj v Rakúsku boli ohlasy veľmi pozitívne. Bola som prekvapená. Mala som obavy, názov totiž znie Die undankbare Fremde, teda Nevďačná cudzinka – čo v nemčine znamená aj Nevďačná cudzina. Od utečenky, teda od hlavnej hrdinky, sa očakáva, že bude vychvaľovať krajinu, ktorá ju prijala. Prevláda predstava, že keď niekto emigruje, najmä do Švajčiarska, bude v bezpečí a v blahobyte, a čaká ho šťastie. V rakúskom literárnom časopise Wespennest recenzent veľmi dobre napísal, že povinnosť byť šťastným sa vyžaduje iba v Severnej Kórei. V demokracii by kritické myslenie malo byť samozrejmosťou.

Vyskytli sa aj negatívne ohlasy?

Skôr také primitívne – napríklad od pravičiarskej švajčiarskej strany SVP, ktorá brojí proti cudzincom, som dostala kaktus. Nemecký týždenník Die Zeit zas uverejnil vo švajčiarskom vydaní na titulnej strane moju fotku s titulkom Najlepšia prisťahovalkyňa Švajčiarska. Nasledovala dobrá recenzia a dlhý rozhovor. Väčšinou si na mojej knihe cenili humor, ktorý v krajinách hovoriacich po nemecky nie je až taký zaužívaný. V tom je prínos inej kultúry, pohľad zvonka nastavuje zrkadlo hosťovskej krajine.

Zmenil sa rokmi váš postoj k cudzine?

Aby si moja hrdinka zachránila identitu, musí najprv cudziu mentalitu odmietať. Velí jej to pud sebazáchovy. Keď človek prirýchlo prevezme inú kultúru, môže sa dostať aj na psychiatriu. Identita je háklivá záležitosť. Netreba na prisťahovalcov vyvíjať silný integračný tlak. Najprv zotrvávajú vo svojej etnickej skupine, aby sa navzájom posilňovali. Časom sa môžu pomaly otvárať a preberať z novej kultúry určité prvky, podľa toho, koľko znesú. Samozrejme, sú aj prípady, keď sa ľudia vôbec nechcú integrovať. A o tom je moja kniha. Frflanie mojej hrdinky vyplýva z jej pohľadu na jej neznámu mentalitu. Zdá sa jej surreálna.

Prečo?

Očakáva dobre známe city, tie sa však v novej kultúre kamuflujú. Medziľudský vzťah tam má inú štruktúru, dôležitejšie je niečo iné, ako taktilný kontakt. A toto tematizujem. Zobrazujem sedemdesiate roky, dávam do protikladu komunistický svet s konzumnou spoločnosťou, lebo takto sa mi to zdalo ešte zaujímavejšie. Mladé dievča postupne objavuje kladné veci, ktoré si môže ceniť, ako je napríklad veľmi krásna švajčiarska vlastnosť, že slovo sa snúbi s činom, slová nepoletujú vo vzduchu. Opisujem dievča z Československa, ktoré emigrovalo do Švajčiarska, lebo tieto krajiny poznám, no príbeh je univerzálny.

Naozaj ste boli tlmočníčkou, ktorá tlmočila na úradoch prisťahovalcom z ruštiny, slovenčiny a ruštiny, alebo ste si pre svoju hrdinku túto profesiu vymysleli, aby ste mohli rozpovedať príbehy imigrantov?

Monológ hlavnej hrdinky sa v knihe prelína s vyše dvadsiatimi príbehmi, a tie sú autentické. Naozaj pracujem ako tlmočníčka. Spoznávam tragické príbehy prisťahovalcov, ktorí sa dostanú do ťažkostí a ešte neovládajú jazyk. Tlmočím hlavne na psychiatrii, na záchranke alebo na súde. Do knihy som vybrala tie najtragickejšie prípady. Moja hrdinka, tlmočníčka, sa zo začiatku snaží ísť proti všetkým pravidlám, nepáči sa jej, že sa má sústrediť iba na „jazykový prevoz“. Hovorí, že je jazyková kompa. Chce pri preklade uplatniť aj svoju osobnosť, ale to je zakázané. Na konci knihy má už iba radosť z tejto ping-pongovej hry s jazykom.

Vy neidealizujete ani jednu stranu, ani domácich, ani prisťahovalcov.

Áno, prisťahovalci tam vôbec nie sú lichotivo vylíčení. Niekedy sú požadovační. Vravia: Vyliečte ma, dajte mi niečo. Sú pasívni. Sú tiež plní ilúzií o krajine, ktorá od nich vyžaduje, aby boli samostatní. Pracovníci v inštitúciách však nie sú zobrazení negatívne, vždy som veľmi milo prekvapená, ako dobre sú sociálni pracovníci vo Švajčiarsku školení. Práve na takéto háklivé situácie, keď sa človek nachádza v ohrození svojej ľudskej dôstojnosti – už tým, že tam príde. Snažia sa ho neponižovať.

Hrdinka má občas potrebu zasiahnuť a prekladom akoby prilepšiť prisťahovalcovi, ktorému tlmočí.

Áno, raz ju to hodí na tú stranu, raz na druhú. Niekedy je naštvaná na prisťahovalcov, keď jej možno až priveľmi pripomínajú samu seba, keď sa bránia všetkým integračným pokusom. Rieši si aj svoj vlastný problém. Ovláda už, ako fungujú obidve kultúry.

Ľudia, ktorým tlmočíte, sa väčšinou adaptujú alebo ako dopadnú?

Niektoré prípady som sledovala. Na začiatku, keď sú ešte bezmocní, to pôsobí tak, že situáciu absolútne nezvládnu, lebo zvládnuť integráciu je veľká intelektuálna výzva, na ktorú nie sú vybavení. Niekedy som silu týchto ľudí podcenila. No zažila som aj chlapca, dieťa prisťahovalcov, ktorý sa dostal do väzenia. Bol to dôsledok výchovy jeho otca, ktorý prišiel z vojny, chlapec zažil aj doma násilie. Otcovi som tlmočila znovu po piatich rokoch, ešte stále neovládal reč. Dokonca sa stal moslimským fundamentalistom, hoci na začiatku nebol.

Niektoré prípady pôsobia veľmi deprimujúco, akoby z nich nebolo žiadne východisko.

Pre mňa ako pre autorku je tlmočenie veľmi zaujímavé. Za hodinu a pol sa dozviem celý príbeh človeka, ktorý by som sa inak nikdy nedozvedela. Stále tlmočím, aj keď už nie tak často, no už o tom nepíšem. Pre knihu som si zvolila napokon dve formy rozprávania, lebo som zistila, že monológ hlavnej hrdinky je veľmi zhustený, že by na celú knihu nevydržal. Potom som z núdze urobila cnosť a literárna kritika práve tieto dve rozprávačské línie, ktoré sa dopĺňajú, ocenila. Hrdinka už reflektuje iné veci, nielen ako sa začleniť do cudzej spoločnosti, už rieši, ako v cudzine mentálne existovať. No ľuďom, ktorí do krajiny práve prichádzajú, ide ešte o elementárne veci.

Prežiť?

Prežiť. A ide im často o to, aby ich neposlali naspäť.

Jedna línia rozprávania je zrejme autobiografická, hrdinka si spomína, ako prišla do cudzej krajiny.

Proti takémuto výkladu sa bránim. Sú tam autobiografické aspekty, no mám literárnu ambíciu, stvárnila som to umelecky. Napísala som tento príbeh predsa až teraz, veľa som premýšľala, čo to je prísť do cudzej krajiny. Moja hrdinka je veľmi múdra, je nemožné, že by mladé dievča tak reflektovalo realitu ako ona.

Vaša cudzinka má v knihe aj kamarátku, tiež cudzinku.

Jej kamarátka je z tej istej etnickej skupiny. Dala som ich tam dve, lebo človek na začiatku naozaj priľne k svojej etnickej skupine. Obidve sa pozerajú na cudzí svet cez rovnakú prizmu.

Čo vás vo Švajčiarsku najviac iritovalo, keď ste tam v roku 1968 prišli?

Pokračovanie článku patrí k prémiovému obsahu Sme.sk
Aj vy môžete byť jeho predplatiteľom

Ročné predplatné
29 €
Objednať
Ušetríte až 17,80 € v porovnaní s mesačným predplatným
Štvrťročné predplatné
9,90 €
Objednať
Ušetríte 1,80 € v porovnaní s mesačným predplatným
Mesačné predplatné
od 0,98 €
Objednať
Cena 0,98€ platí pre nových predplatiteľov prvý mesiac. Ďalšie mesiace sú za štandardnú cenu 3,90€.

Už mám predplatné - prihlásiť sa

S predplatným získate:
  • neobmedzený prístup k obsahu Sme.sk, Korzar.sk a Spectator.sk
  • viac ako 20-ročný archív Sme.sk
  • čítanie a rozhovory z príloh TV OKO/TV SVET, Víkend a Fórum
  • neobmedzený počet diskusných príspevkov
  • neobmedzený prístup k videám a slovenským filmom na Sme.sk
  • dostupné na PC a v aplikáciach Android a iPhone

Téma: Rozhovory z denníka SME


Článok je zaradený aj do ďalších tém Čítanie+, Víkend

Hlavné správy zo Sme.sk

EKONOMIKA

Opel zrejme skončí vo francúzskych rukách. Bude sa vyrábať na Slovensku?

Francúzska spoločnosť PSA Group rokuje o kúpe nemeckej automobilky Opel od amerického koncernu General Motors. Značka je v dlhodobej strate.

KOMENTÁRE

Pozrite, čo sa stalo na Slovensku, hromží Trump pred kamerami

Preceňovanie utečeneckej témy odpútava pozornosť od úplatkov.

DOMOV

Exminister z nástenkového tendra kontroluje mestský podnik

Hlavní aktéri nástenkového tendra dnes žijú bežným životom.

ŠPORT

Prvá klasika ukáže favoritov. Víťazstvo sa však nevypláca

Belgičan Tom Boonen má poslednú šancu vyhrať.

Neprehliadnite tiež

Únos. Film, ktorý vznikol napriek výstrahám právnikov

Pri nakrúcaní prvého slovenského trileru bola aj mama Roberta Remiáša.

Česi na objednávku vlády nikoho neuniesli, predbehli nás v inom

Kajínek, gangster Krejčíř aj kmotor Mrázek. Českí filmári vedia, kde hľadať hrdinov.

Prípad pre psychológa. Na Oscaroch sú ním všetci, vťazi aj porazení

Herci si u nich nacvičujú úsmevy, aby nebolo vidieť ich sklamanie.

Moonlight? Takto vyzerá filmové umenie

Príbeh šikanovaného homosexuála nie je navonok ničím príťažlivý.


Už ste čítali?

Domov NajnovšieNajčítanejšieDesktop