Polnoc, zima, šíre more Atlantiku, pohltené zlovestnou tmou. Z čiernej vody sa nečakane vynárajú ľadové hory zahalené hustou hmlou. Medzi nimi sa z občas preplaví loď. Kapitán musí byť v strehu, treba zvládnuť uhýbací manéver a hneď potom vyslať varovný signál okolitým lodiam. Jedna z nich je Titanic. Čisto nový luxusný zaoceánsky parník. Jeho posádka sa však spamätá neskoro. Naráža na ľadovec a stroskotá.
Jedna z vydarených scénok: paroduje sa Štefan Hríb pod lampou. (zdroj: CTIBOR BACHRATÝ)Dramatický oriešok
Stalo sa to síce pred viac ako sto rokmi a medzi živými už nie je ani posledná pozostalá, no pri predstave mrazivých vĺn, ktoré v priebehu pár minút pohltili stovky podchladených cestujúcich, dokáže človeka dodnes striasať. Ale stačilo tragédie, John Fiske na ňu totiž napísal paródiu. Nazval ju Skaza Titaniku. Upravil ju Milan Lasica, ale ešte predtým si vyhliadol dvojicu, ktorá by tento dramatický oriešok rozlúskla.
V domácich súradniciach
O Michalovi Kubovčíkovi a Sveťovi Malachovskom ako o hercoch komikoch dnes asi nikto nepochybuje. Skazu Titaniku si zobrali za svoju a rozohrali nám príbeh dvoch hercov, ktorí rozmýšľajú nad tým, ako by všetko, čo sa s legendárnou loďou spája, podali svojim divákom tak, aby to bolo dostatočne zábavné, aktuálne aj hlboké.
Ako bonus pravdepodobne dostali od režiséra slobodný priestor na improvizáciu. Aj cez ňu prispôsobovali príbeh našim zemepisným súradniciam. Hoci nie všetky gagy ladili, niektoré boli generačne obmedzené a občas aj za hranicou dobrého vkusu, v inscenácii bolo viacero momentov, ktoré stáli zato. Problémom sa však ukázalo režijné uchopenie celej hry.
