BRATISLAVA. Pódium ostáva zahalené v tme, postupne sa na ňom schádzajú svetlá bateriek a žiara z obrazoviek starých televízorov. Štyria speváci obsadia miesto vzadu a šepkajú slovo „idú“, tak, ako v úvode posledného albumu Jany Kirschnerovej Moruša čierna.
Postupne sa predstavujú nástroje, trochu zvláštne potom pôsobí nástup Jany Kirschnerovej, keď pri druhej skladbe vybehne na pódium v dlhej tmavej róbe a snaží sa rozbesniť publikum. Prvý pokus sa úplne nepodarí napriek tomu, že pieseň Muzika! pestrá na rôzne popevky a euforické tóny znie naživo ešte dynamickejšie než na albume.
Televízor ako protiklad
Akoby speváčka najprv neporozumela, že publikum neprišlo kričať texty a skákať, ale len posedávať a počúvať. Takto sa v stredu večer začalo inak veľkolepé a vyčerpávajúce vyvrcholenie koncertného turné Moruša čierna Tour v bratislavskej Starej tržnici. Išlo o veľmi očakávané vystúpenie, veď album získal cenu kritikov za album roka v ankete Radio_Head Awards.
Kirschnerová ho navyše prišla predstaviť až po ročnej prestávke, ktoré súviselo s jej materskou dovolenkou. Moruša čierna bola tretím albumom, na ktorom spolupracovala s partnerom, britským hudobným producentom Eddiem Stevensom.
Turné naplánovali na deväť slovenských miest, vystúpenie v Komárne však museli zrušiť. „Na tento termín sme nedokázali vyskladať kompletnú zostavu hudobníkov z rôznych dôvodov,“ vyjadrili sa organizátori pre SME. Už po vydaní albumu Kirschnerová avizovala, že Morušu čiernu túžia doplniť o silný vizuálny sprievod.
Súčasťou toho boli na koncerte aj staré televízory, tie možno slúžili ako protiklad k prírodným témam, ktoré posledným trom albumom Jany Kirschnerovej vládnu. Sebavedomým a presným spevom aj teraz pozývala nazrieť hlbšie pod listy, započúvať sa do šumu riek, ľahnúť si medzi lúčne kvety.
Okrídlené stvorenia
Často spomínala víly skryté za stromami a keď pri jemnej balade Premeny spievala: „Vánkom sa hojdá, javorový háj, krajinou stúpa dym, krúti sa v pahrebách, rozplynie sa v jesenných hmlách,“ hudba dokonale splývala so slovami a projekciami amorfných tvarov a okrídlených stvorení.
Statické svetlá sfarbovali hudobníkov na pódiu do červena a melodická hudba s experimentálnymi prvkami pripomenula, komu sa dnes najlepšie darí popularizovať miestny folklór. Prvá polovica koncertu sa držala štruktúry albumu Moruše čiernej, jej atmosféra bola jednotná, nádherne poetická, akoby vystrihnutá z rozprávkového divadla a Kirschnerová v nej nepôsobila ako celebrita, ale skromná súčasť zoskupenia hudobných profesionálov.
Miestami sa dokonca nechala zatieniť kolegami zo zboru Skety. Pozornosť publika však mohla miestami upadať, hlavne keď boli niektoré skladby zbytočne predĺžené, ako napríklad v prípade prvých dvoch (Idú, Muzika).
Striedma vyčerpanosť
Niektorých návštevníkov možno zamrzelo, keď sa po prestávke ozvala hitová Modrá – a niektorých asi potešilo. V tejto časti sa objavili piesne zo starších albumov, prevažovali tie divokejšie ako Sama či Keby si bol môj. Až vtedy diváci prejavili prvé náznaky ochoty dať sa vtiahnuť do spevu, prípadne sa začať vlniť do rytmu.
Koncert bol napriek tomu vkusne striedmy, na konci zaznelo aj vynikajúce gitarové sólo Tomáša Fuchsa. Hudobníkov trochu Stevens usmerňoval, no ak by ste čakali na starý a veľký hit Líška, nedočkali by ste sa. Aj v druhej polovici sa potom občas prechádzalo do príjemného prítmia stromov a romantického snívania – ako v prípade nežnej piesne Máj, krásny máj.
Na konci viac než dvojhodinového vynikajúceho koncertu mohli mnohí cítiť vyčerpanie, napriek tomu diváci nechceli Kirschnerovú pustiť do zákulisia. Ani Stevensovi sa z pódia odísť nechcelo, ešte aj vtedy zhypnotizovane spolu s kapelou opakoval: Mu-zi-ka!
