Schipperova romanca je majstrovským pohľadom na skepsu.
Victoria bola slušné dievča z dobrej madridskej rodiny. Šestnásť rokov chodila na klavír, cvičila sedem hodín denne, a keď ju pre „nedostatok talentu“ neprijali do školy, zrútil sa jej svet. Opustila domovinu a pretĺka sa ako čašníčka v berlínskej kaviarni. Bez ilúzií. Bez ambícií.
Jej apatiu jednej noci naruší partia chalanov z východného Berlína. Začne sa to nezáväzným prekáraním pred nočným klubom a zvrt〜ne do nedobrovoľnej bankovej lúpeže, osudovej lásky a tragického finále. Z noci na ráno. Za 138 minút. V jednom jedinom dlhom zábere bez strihu.
Improvizovaná kriminálka
Režisér Sebastian Schipper nemá rád, keď o ňom píšu ako o autorovi scenára. „Akýže scenár? Tých dvanásť strán?“ zlostí sa naoko. „Opísali sme dej, scény, miesta a charaktery. Všetko ostatné bolo dielom improvizácie pred zapnutou kamerou.“
Schipper sa ako šestnásťročný stal profesionálnym hercom, už počas štúdia však písal hry a predlohy pre krátke filmy. Po tom, čo si zahral v hite Lola beží o život, mu jej režisér Tom Tykwer produkoval celovečerný režijný debut Absolute Giganten (1998).

V nasledujúcom filme Ein Freund von mir mu hlavnú rolu stvárnil kolega Daniel Brühl. V roku 2013 založil filmovú spoločnosť MonkeyBoy a film Victoria je jej prvým produktom. Z tohtoročného berlínskeho festivalu si odniesol Strieborného medveďa za mimoriadny umelecký prínos.
Improvizácia, ako ju režisér vníma, znamená vo Victorii dokonale pripravený, inštruovaný a zohraný štáb, tvorený naslovovzatými majstrami. Iste by bolo možné nakrútiť film klasicky a scény dodatočne digitálne pospájať, aby pôsobili dojmom jediného záberu – tak ako Birdman.
Schipper si však zvolil jediný dlhý záber ako metódu tvorby. Hoci to znamenalo trikrát nakrúcať všetko odznova. Herci a kameraman tu nie sú len interpretmi, stávajú sa skutočnými spoluautormi. Dôležitú rolu hrá i veľkomesto na pomedzí noci a dňa.
Balada z Berlína
Kriminálna romanca, ktorú nám rozprávajú, zapadá do bohatej nemeckej tradície. Realizmus, autenticita a naturalizmus sa miešajú s poéziou, absurditou, humorom i vypätými emóciami na samej hrane gýča. Nechýba ani kus pravej berlínskej „ostalgie“.
Lineárne rozprávanie má však napriek absencii strihu presné tempo, rytmus, frázovanie, pracuje s refrénom. Bez digitálnych kúziel, ateliérového svietenia či postsynchrónov, zato s divokými akčnými scénami vystrieda 22 lokácií. Kameraman do postáv takmer naráža objektívom, preniká im hlboko pod kožu a dotýka sa toho, čo tvorí ľudskú podstatu, univerzálnu a zároveň jedinečnú.

Postkomunistické rozčarovanie
Novodobá balada Victoria aj vďaka spôsobu vzniku oplýva nielen pútavým dejom, atraktívnymi postavami a silnými emóciami. Je aj o rozčarovaní a skepse obyvateľov postkomunistických krajín. O kleptokracii namiesto demokracie. O mnohorakých rozdieloch medzi bohatými severanmi a chudobnými migrantmi z juhu. O strate detských snov. Predovšetkým je však o láske, mladosti a filmárskom kumšte.