Oceliarne Poldi Kladno obral o 67 miliónov, presunul ich na svoju firmu Bohemian Art. Vyše sto miliónov sa stratilo, keď prepisoval ich majetok na novú spoločnosť Poldi Steel a ešte aj zdravotnej a sociálnej poisťovni dlhoval 25 miliónov. Vladimír Stehlík sa po revolúcii odvážne prihlásil, že sprivatizuje dôležitý štátny podnik, už o niekoľko mesiacov si však šiel svoj nápad odsedieť.
Novinári sa vtedy nemohli v jeho prípade zorientovať: je to nekonvenčný vizionár, ktorý právom nadchol davy zamestnancov? Rojko, ktorý neodhadol morálne nastavenie politického sveta a precenil svoje sily? Obyčajný podvodník? Dnes, keď archívne zábery z tých čias použil režisér Tomáš Potočný, je zrazu celá vec jasnejšia. Aj keď sa súd so Stehlíkom odkladá a rozsudok je v nedohľadne.
Minulosť je komédia
Vo filme Ocelové slzy alebo cesta Vladimíra Stehlíka za Lubomírom Krystlíkom vystupuje bývalý šéf kladniarenských závodov už ako dôchodca. Žije z malého dôchodku a s vedomím, že ho časť českej spoločnosti považuje za toho, kto Poldi priviedol ku krachu.
Potočný pri premiére na festivale v Jihlave tvrdil, že s ním pri nakrúcaní nedalo poriadne rozprávať: triezva debata o tom, čo sa pred rokmi stalo, bola vylúčená. Stehlík iba viedol silné reči o tom, aký bol úžasný. Neskôr zavolal pred kameru aj jeho niekdajšieho poradcu Lubomíra Krystlíka, no výsledok zostával ten istý. Jeden i druhý narcis, obaja však odpísaní, hoci to odmietajú priznať.
Na festivale v Jihlave neudelili v sekcii domácich dokumentov hlavnú cenu. Film Tomáša Potočného Ocelové slzy aneb Cesta Vladimíra Stehlíka za Lubomírem Krystlíkom získal čestné uznanie. Na snímke je privatizátor Stehlík a jeho poradca. Krystlík. (zdroj: MFDF)
Aký zmysel má teda taký film? Nezdá sa to, dosť veľký. Vďaka nemu vidno, ako archívne zábery z televízie dozreli a aké sú dnes veľavravné. Kedysi sme ich nevedeli čítať, bolo pre nás normálne, že niekto opakuje tupé heslá, nebojí sa svojej politickej neskúsenosti, naivity a spolieha sa len na šarm. Potočného film dokazuje, že aj my sme ako spoločnosť dozreli a v starom štýle biznisu a politiky vidíme už iba dobrú komédiu.
Na ceste ku dnu
Mladé publikum v Jihlave vyhľadáva filmy, pri ktorých sa takto zabaví, režisér Potočný však nenakrútil lacnú komédiu. Porota vybrala jeho film za najlepší, lebo za tragikomickým portrétom jednotlivca vytušila spoločenský kontext. „Stehlík mal skúsenosť len s vedením malých a stredne veľkých firiem, neodhadol, do akých vôd sa namočí, keď vstúpi aj do Poldi,“ hovorí Tomáš Potočný. „Robil chyby, no pravda je aj to, že mu nikto nepomohol. Naopak, pod vplyvom lobistických dohôd mu na ceste na dno asi aj niekto pomohol.“
