Keď ELISABETH ÅSBRINK písala svoju knihu o židovskom chlapcovi Ottovi A vo viedenskom lese stále stoja stromy, mala obavu, že mnohých bude zaujímať len jeho blízky priateľ – šéf firmy IKEA, v minulosti sympatizujúci s fašistickými ideami. Sama však priznáva, že až keď sa ich príbehy spoja, vznikne pravý obraz temnej švédskej histórie. Jej kniha teraz vychádza v slovenčine vo vydavateľstve Absynt.
Otto Ullmann s rodinou na prechádzke viedenskými ulicami. (zdroj: archív rodiny Ullmannovcov)
Opisujete odvrátenú tvár švédskej histórie pred druhou svetovou vojnou. V súčasnosti Švédsko vnímame ako krajinu so silnou humanistickou tradíciou. Kedy nastal tento obrat?
„V roku 1942 nacisti deportovali nórskych Židov, naložili ich na loď a putovali priamo do Auschwitzu (nemecký nacistický koncentračný a vyhladzovací tábor Auschwitz - Birkenau, poznámka redakcie) . Toto Švédov ohromne rozrušilo, s nórskymi Židmi sa stotožňovali ako so seberovnými. Preto, keď o rok neskôr deportovali dánskych Židov, švédska vláda povedala – poďte k nám, my sa vás ujmeme. Zachránili ich vtedy sedemtisíc. Práve rok 1943 môžeme označiť za začiatok lepšieho Švédska. Nikde inde v Európe sa takáto výnimka neudiala. V roku 1945 už bolo Švédsko veľmi angažované v humanitárnej pomoci, Červený kríž vyslal do koncentračných táborov množstvo bielych autobusov, ktoré zvážali väzňov z Európy, aby im poskytli liečbu, jedlo a prístrešie. Moja kniha však rozpráva o udalostiach spred roka 1943, keď Švédsko nechcelo imigrantov a zo všetkého najviac tých židovských.“
Vedeli ste o tom aj predtým, než ste sa začali písať knihu A vo viedenskom lese stále stoja stromy?
„Len málo, pár švédskych historikov sa tým zaoberalo, no nikdy nezverejnili žiadne podrobnosti. Počas práce na knihe som aj sama našla viac materiálov, ktoré usvedčovali švédsku vládu zo silného antisemitizmu.“
Ako ste sa k príbehu židovského chlapca Otta vlastne dostali?
„Bola to náhoda. Oslovila ma pani, ktorú som predtým nikdy nestretla. Vraj čítala moju predošlú knihu, a tak za mnou prišla. Povedala mi, že má päťsto listov od svojho otca Otta. Dal jej ich predtým, než zomrel. Všetky mu písali rodičia v čase, keď bol detským utečencom vo Švédsku. Poslali ho tam z Viedne v roku 1939, aby unikol nacistickému prenasledovaniu. Jeho rodičom sa to nepodarilo. Písali mu listy každý deň.“
