Účinkoval už v trinástich seriáloch, napriek tomu vraví, že sa ako herec stále len učí a na nakrúcanie chodí s malou dušičkou. Hereckú kariéru odštartoval v Prahe, seriálom Dobrá štvrť, po boku Vilmy Cibulkovej, Jany Preissovej, Františka Němca či Jiřího Bartošku. O synčeka Olivera sa s láskou stará spolu s partnerkou, herečkou Karin Olasovou (39). Pre postavu z Ordinácie v ružovej záhrade naňho dodnes ľudia pokrikujú: "Hej, ty si hral toho homoša?" Najbližšie ho na obrazovke uvidíme v roli autistu. Jeho hereckým partnerom bude opičiak Miško.
Máte teraz náročné obdobie?
Po posledných dvoch týždňoch som dosť vypľutý.
Veľa povinností?
Nič závažné. Moja drahá partnerka Karinka teraz vstáva o piatej ráno, aby o siedmej chytila autobus do Nitry. Každý deň okrem nedele tam skúša predstavenie. Dostala úlohu namiesto Kristíny Turjanovej, ktorá ide na materskú.
Koľko rokov má váš syn Oliver?
Tri roky a tri mesiace. Každé ráno odvádzam Oliverka do škôlky. Karinka príde poobede a večer máva aj predstavenie, takže veľa, veľa povinností je teraz na mne. Treba si aj zarobiť a najťažšie je učiť sa potom ešte po večeroch texty, poctivo sa venovať rozhlasu, scenárom, inscenovanému čítaniu, recitovaniu. Vytvára to síce zaujímavú mozaiku životných skúseností, ale teraz toho bolo až-až. Nie že by som bol vystresovaný, ale bolo toho tak veľa, že cítim určitý tlak. Až sa mi ťažko dýcha, lebo som málo spal.
Aj recitujete? To sa ešte nosí?
Jozef Leikert napísal krásnu zbierku básní Zláskavenie. Oslovil mňa a Karinku, aby sme niečo z nej prišli zarecitovať do Thurzovho domu v Banskej Bystrici. Preberal tam cenu Umenie v srdci. S Karinkou sme si tak mohli odovzdať lásku skrze to Zláskavenie, lebo je to poézia plná ľúbostnej emócie. A v Zichyho paláci sa zase krstilo nové vydanie zbierky básní Martina Rázusa To je vojna. Tam ma tiež pozvali recitovať medzi osobnosti ako sú Ferko Kovár a Eva Kristínová, ktorá bola naozaj úžasná. Tisli sa mi slzy do očí, mal som zimomriavky. Počul som, že je dobrá, ale netušil som, že až tak veľmi. Bolo to fenomenálne, dvíhalo ma to zo stoličky.
Ľudia ju teraz vnímajú skôr ako matičiarku, ale kedysi patrila medzi naše najobsadzovanejšie herečky, recitovala často v televíznej Nedeľnej chvíľke poézie.
Išiel som recitovať hneď po nej, takže som mal čo robiť, aby som to ustál, bol som veľmi rozochvený. To, čo predviedla, môžeme obdivovať naozaj len u hereckej špičky, ktorá, obávam sa, už v mladej generácii chýba. A vo svojom veku recitovala spamäti. Musím sa pochváliť, že si vyžiadala, aby som jej zavolal a chce sa so mnou stretnúť. Teším sa z toho.
Ráno syna aj sám chystáte?
Áno. Nie je náročný. Stačí ho zobudiť, vypije tri deci mlieka, oblečie sa bez protestov, trošku sa pozabávame, pošteklíme, popusinkujeme sa a spokojne ideme do škôlky. Včera dostal od susedov dáždnik. Nepršalo síce, ale chcel si ho zobrať, nakoniec sme teda išli aj s dáždnikom.
V jednom časopise o vás napísali: mladý a fešný, ale skromný a pracovitý. Sedí zo?
(Smiech.) Priznám sa, veľmi ťažko znášam chválu, vždy ju podrobím tvrdému skúmaniu, či sa zakladá na skutočnosti, alebo je to len zámer získať moju pozornosť. Máloktorú chválu zoberiem vážne. Stále sa cítim ako nováčik, stále idem na nakrúcanie s malou dušičkou a bojím sa, ako to dopadne.
Keď som sa v telefóne pýtala, či nemáte nejakú peknú fotku na titulku, povedali ste, že až tak si na sebe nefičíte. Čo to znamená? Že nie ste narcis?
Nie, vôbec. Neznášam tiež nakupovanie oblečenia. Pre jednu nemenovanú banku nakrúcam teraz reklamné spoty a od kostymérky som si vyžiadal veci, ktoré priniesla na kostýmovú skúšku. Niektoré som si kúpil, lebo som jej veril, že mi to asi pristane a hlavne nemusím behať po nákupných centrách. Keď dokončíme seriál, veci, v ktorých som hral, si väčšinou odkúpim, lebo mám overené, že som sa v nich cítil pohodlne. Aj túto šiltovku, čo mám na sebe, som dostal od otca. Jazdí v autobusovej firme a vždy tam po zahraničných turistoch bársčo objaví. Pýtal sa: „Chceš ju? Čo s ňou?“ Bola pekná, tak som si ju zobral.
Váš otec je Čech. Od dvoch rokov žijete s mamou v Košiciach. Aj mama je Češka?
Áno. Druhýkrát sa vydala, za Slováka, vojaka z povolania. Bol odvelený v Čechách, a potom sa chcel vrátiť za svojimi rodičmi.
Čím sú vaši rodičia?
Mama je úradníčka, čo je asi najvyššie postavenie v našej rodine a otec bol už všeličím. Hovorievam, že pochádzam z robotníckej rodiny, pretože u nás v rodine sú samí automechanici, baníci a elektrikári. Ja som trochu uletel. To vďaka mame, tiež inklinovala k umeniu, spievala, hrala na gitare, chodievala do divadla a na koncerty.
Ale mali ste vraj v rodine aj herečku, Anny Ondrákovú, ktorá hrávala s Oldřichom novým a s Maxom Schreckom.
Nie je to potvrdené, ale starí rodičia tvrdia, že Anny Ondrák bola vzdialená príbuzná z maminej strany. Nejaká podoba tam možno je, bola blondína, mala modré oči.
Mali ste doteraz celkom pestrý život. Nezdá sa vám?
Je o čom rozprávať. Ale každý z nás mal turbulentné obdobie, každý zažil pády aj vzlety, a potom ešte hlbšie pády. Nikto učený z neba nepadol.
Istý čas ste strávili v hnutí Haré Krišna. Chodili ste s bubienkom po ulici a spievali ste Haré Ráma Haré Haré?
Poviem v skratke svoj príbeh. Zhruba v osemnástich rokoch, kedy som lavíroval a hľadal zmysel života, v škole sa mi nedarilo a budúcnosť bola neistá, som so svojím najlepším kamarátom Milanom často filozofoval o živote. Už vtedy som mal za sebou dosť nevyrovnané obdobie, kedy som nebol veľmi zodpovedný, ale chcel som to zmeniť. Rozmýšľal som, čo so sebou a otázky o zmysle života ma priviedli k literatúre z oblasti psychológie, spoločenských vied a ezoteriky. Jedna z prvých kníh bola od Vladimíra Leviho Umění jednat s lidmi. Prestal som si totiž rozumieť s ľuďmi, aj s rovesníkmi.
To bol aj môj obľúbený autor. Ale vy ste mladšia generácia, ako to, že vás zasiahla vlna, keď bol populárny tento sovietsky psychiater?
Mama ho mala vo svojej knižnici. Potom prišla Silvova metóda. Začali sme s kamarátom chodiť do antikvariátov a hľadať zaujímavé knihy, jedna z nich bola: Hledači pravdy. Obsahovala sumár myšlienok mystikov a filozofov, ktorí strávili život tým, že hľadali pravdu o sebe a o živote. Nadchol nás aj nápis na Apolónovom chráme v Delfách: Poznaj sám seba. A dostala sa nám tiež do ruky knižka Šrímad-Bhágavatam, ktorej autorom bol Svámí Prabhupáda - vtedy už nežijúcu guru hnutia Haré Krišna. Napísal množstvo kníh na tému hľadanie Vedomia Boha – tak to nejako pomenúvajú. Základom ich učenia je Bhagavad-gítá, niečo ako pre kresťanov Biblia.
Táto kniha bola pre vás zásadná?
Našli sme adresu na centrum hnutia Vedomia Krišny a s kamarátom sme sa vydali na púť do Prahy. Zoznámili sme sa s ľuďmi z centra, dali sme si tam s nimi obed a boli veľmi príjemní, láskaví, úžasné, usmievaví, žiariví. Mne veľa nechýbalo. Keď som videl, akí sú šťastní, povedal som si, že toto chcem aj ja. To bolo to, čo ma mohlo zachrániť. Povedali mi, že majú chrám aj pri Prešove, tak som začal chodiť každú nedeľu na ich „omše“. Oni to volajú inak, ale je to vlastne hinduistická omša, kde sa spieva, tancuje, a potom nasleduje prednáška.
Absolútne ma to pohltilo. Začal som prijímať ich regule, žiť ich spôsobom života. Dávalo mi to určitú disciplínu, lebo bolo treba vstávať ráno o piatej a odmodliť si na ich ruženci - ktorý sa volá džapa - stoosemkrát ich mantru. Pozostáva zo 16 slov: Haré Krišna, Haré Krišna,Krišna Krišna, Haré Haré, Haré Ráma, Haré Ráma, Ráma Ráma, Haré Haré. To trvá zhruba hodinu a pol. Podľa toho, ako bol človek trénovaný. Veľakrát som išiel po ulici a trénoval som si to, ľudia sa na mňa pozerali.
Přemysl Boublík v období, keď sa s týkal s hnutím Haré Krišna. (zdroj: Archív P.B.)Čo ste ešte robili pod ich vplyvom?
Zrazu sa môj život otočil hore nohami. Keďže som veľa chodil pešo, aj ráno do školy, prestala mi byť zima. Chodil som len vo svetri, hoci vonku bolo mínus päť alebo mínus desať stupňov. Vyholil som si hlavu, pôsobil som ako blázon. Doma som si rozmontoval posteľ a odniesol som ju do pivnice, spal som na zemi. V izbe som si postavil oltár.
Čo na to vaša rodina?
Viete si predstaviť, ako to s nimi začalo mávať. Pre nich som bol prípad na psychiatriu. A to celé vzniklo len z toho, že som sa začal pýtať sám seba, čo je zmyslom môjho života. Takže neviem, či je to pre mladého človeka nebezpečná otázka. Vedie k správnej ceste, len môže ho priviesť aj k veľkým výkyvom.
Ako to hodnotíte dnes?
Nebola to stredná cesta, jednoducho som si len vyskúšal, že ani cesty vydláždené zlatom nevedú do neba. Bol to tvrdý systém, vegetariánstvo, modlenie sa každé ráno, tvrdá sebadisciplína, sebaočisťovanie. No nemôžem povedať, že by som bol lepším človekom. Doma som sa s rodičmi hádal, mal som agresívne výpady, čo by sa človeku, ktorý ide náboženským smerom, nemalo stávať. Bol som veľmi kritický, každého som odsudzoval, lebo som sa cítil byť lepší, ako ostatní.
Nebol problém dodržiavať celibát?
Vydržal som to skoro rok. Eufória, ktorú som prežíval z objavovania „trvalého šťastia na zemi“. Dlhé rozhovory, plné mojej ostrej kritiky života dnešných ľudí západného sveta, každodenné rituály, málo spánku, myseľ preplnená „duchovnosťou“ sa postarali o môj nezáujem o väčšinu svetských radostí.
Ktoré potraviny boli zakázané?
Dobre, že sa pýtate. Napríklad cibuľa, cesnak, kakao, ryby, vajcia, samozrejme mäso, syry z obsahom syridla, to je výťažok z teľacích žalúdkov. Dnes to vnímam úplne inak. Nenachádzam ani v Góvinde, v ich reštaurácii, kam chodievam rád na dobré jedlo, uspokojivé odpovede, prečo sú všetky tieto potraviny zakázané. Celá naša západná civilizácia stáročia stavia svoj blahobyt na vykorisťovaní tých slabších, chudobnejších krajín.
Preto si hovorím, že ako Európan, aj keby som bol prísny vegetarián, nebudem lepším človekom, ako ktorýkoľvek mäsožravec. Pretože ak používam auto, mobilný telefón, plasty, nosím oblečenie kúpené v marketoch, produkujem aj tak veľa utrpenia. Mnohé z týchto vecí sú produkované v neľudských podmienkach, kvôli nim ničíme živú prírodu. Človek sa má učiť hlavne striedmosti a skromnosti. Hlavne ničím neplytvať.
Ako ste sa z toho vymanili?
