Na slovenských umelcov sa už desať rokov sústreďuje festival Nu Dance Fest, ktorý odvčera opäť prebieha v Bratislave. Jeho organizátorka PETRA FORNAYOVÁ sa snaží oceňovať ich tak, ako si zaslúžia.
Na jeseň sa koná festival Bratislava v pohybe a hneď na to aj váš Nu Dance Fest. Neubližuje im, že sú takmer v rovnakom čase?
„Bratislava v pohybe sa dlhé roky konala v máji, tak som si svojho času povedala, že Nu Dance Fest budeme robievať v novembri. Tak sme si sezónu pekne rozdelili. Ibaže kvôli nášmu vtipne nastavenému grantovému systému, kde sa odklepávajú peniaze až v júni, sa májový festival robiť nedá, a tak ho organizátori presunuli tiež na jeseň.“
Hnevá vás to?
„Chápem to, bol by to pre nich veľký risk. Tak ako pre kopu iných kultúrnych akcií, s ktorými sa vysype vrece až po letných prázdninách.“
Darí sa v konkurencii?
„Kedysi dávno robili Bratislavu v pohybe takmer všetci tanečníci spolu, išlo o pokračovanie projektu Francúzskeho inštitútu Bratislava en movement. Problém bol, že festival postupne začal mať obrovské rozmery v prezentácii zahraničných súborov, kým domáci tanečníci boli stále na chvoste. Mnohí z nich ostávali nespokojní.“

Ako sa táto nerovnováha vysvetľovala?
„Padali názory, že slovenské predstavenia nie sú dostatočne technicky kvalitné, že sa príliš nelíšia a že teda zahraničným nemôžu konkurovať. I keď to do istej miery mohla byť pravda, situácia bola pre domácich tanečníkov veľmi demotivujúca, pretože sa systematicky snažili budovať si zázemie. Tak som si v roku 2006 povedala, že založím nový festival, ktorý sa sústredí viac na domácu scénu.“
Obstáli ste za tie roky podľa vašich predstáv?
„Festival sa stretával od začiatku s príjemným ohlasom. Prvý ročník bol čisto slovenský a ľudia boli nadšení. Dodnes na ňom účinkujú tri štvrtiny našich tanečníkov. Program nezostavujem tak, že sa primárne sústreďujem na zahraničie, na finančne náročné hviezdne súbory nemá Nu Dance Fest požadovanú dotáciu. No nebolo by to ani cieľom – pred veľkými produkciami uprednostním radšej tie korenisté, alternatívnejšie. V tomto roku ide asi prvákrát o výnimku.“
Akú?
„Prichádza britsko-talianska dvojica Jonathan Burrows a Matteo Fargion. Sú svetoznámi a vynikajúci, ale ide o malú produkciu, ktorá nestojí veľa peňazí. V poslednom období sa nám dokonca darí niektoré slovenské projekty zaplatiť lepšie ako zahraničné. To je super. Na druhej strane, zahraniční umelci sa často čudujú, za ako málo peňazí tu dokážeme festival zorganizovať.“

Koľko je to málo?
„Napríklad v októbri sme mali premiéru Dance With Vhanging Parts na hudbu Philipa Glassa, ktorého hral naživo Cluster ensemble. Malo to byť uvedené teraz na festivale, ale museli sme to urobiť skôr, lebo hudobníci cestovali na turné do Ameriky. Myslím, že ide o výbornú vec. V Nemecku, kde to tiež chceli robiť, sa ma pýtali, či tých štyritisíc eur, ktoré sme dostali, máme len na nejaký segment projektu. Keď som povedala, že na celú akciu, opýtali sa ma pre istotu ešte trikrát, či dobre rozumeli.“
Ako dnes vnímate slovenskú tanečnú scénu?
„Peniaze a kvalitná produkcia sú spojené nádoby, to vidíme napríklad vo svete filmu. Odkedy vznikol Audiovizuálny fond, slovenskému filmu sa viditeľne lepšie darí. Myslím si, že slovenskí tanečníci patria medzi zaujímavé postavy európskej tanečnej scény. Aj preto som rada, že náš festival majú ľudia radi, že môže prebiehať intenzívne niekoľko dní pod jednou strechou a má atmosféru.“

Čo si máme dnes predstaviť pod kvalitným súčasným tanečníkom?
„Keďže v tanci sa prepájajú viaceré žánre, mal by sa v nich vedieť pohybovať – ovládať klasické techniky, byť hercom, spevákom aj akrobatom, a pritom dokázal vychádzať zo seba a vedieť pohybom vyjadriť všetko, čo cíti. Aby mohol fungovať na trhu, požiadavky naňho sú vlastne neuveriteľne vysoké. Samozrejme, niektoré produkcie viac zdôrazňujú techniky, iné zase koncept a silu výpovede. Vždy je dobré mať tanečníkov, ktorí sú perfektne pripravení na obidve strany.“
Ste tanečníčka, performerka, režisérka vlastných projektov. Ako budujete svoju výpoveď na javisku?
„Je fajn byť len nástrojom, najlepšie dokonalým, no som skôr typ, čo vychádza z témy. Môj tanec je o premýšľaní v duchu historickej definície Isadory Danken, ktorá hovorila, že najdôležitejšie je vždy to, čo chceme povedať. Preferujem koncept ako opozitum napríklad voči štylizovanému a prudko kodifikovanému baletu. Definícia tanca sa rozširuje, dnes sa na európskych festivaloch hovorí aj o choreografii vecí a priestoru. A pritom je to stále tanec.“
