Ako bude znieť náš svet po apokalypse?

Ľudstvo sa chystá na koniec sveta, filmári sa musia prispôsobiť. Denne na tom pracuje aj španielsky filmár Nacho Arenas

Ako znie svet, kde nič nie je? Nad tým rozmýšľa španielsky zvukár Nacho Arenas. (Zdroj: ANA RIVERO)

Opakované krízy a katastrofy vycvičili ľudstvo, už sa istú chvíľu chystá na apokalypsu. Program v dnešných kinách je dostatočným dôkazom. Niekedy to zastihne aj NACHA ARENASA, ktorý s apokalyptickými príbehmi trávi celé mesiace, pretože je filmár a má na starosti dizajn zvuku. Je celkom rád, keď dostane za úlohu vymyslieť, ako by mal znieť nový svet a skomponovať jeho neexistujúcu podobu tak, aby dával logiku. Nedávno ho na spoluprácu zavolala aj veľká americká produkcia, ktorá chystala apokalyptický film Extinction. Keď ho dokončil, zatúžil po tichu.

Prečo sú dnes apokalyptické filmy také populárne? Dokedy ich ešte budeme nakrúcať?

Kým sa budú ľudia báť o seba a svoju budúcnosť, dovtedy ich budeme nakrúcať. Všimli ste si, kedy ich býva najviac? Vtedy, keď svet prechádza veľkou krízou, a tie sa občas vracajú. Kedysi filmy vychádzali zo strachu, že sa ocitneme v horiacom dome a o všetko prídeme, dnes sa ich príbehy odohrávajú na letiskách, unášajú sa v nich a vybuchujú lietadlá. Náš film Extinction sa trochu podobá na seriál Walking Dead. Pretože dnes je veľkou otázkou, v akej forme prežijeme a čo preto budeme musieť urobiť.

Ako si predstavujete apokalypsu vy?

Asi tak, ako ju opísal Cormac McCarthy v románe Cesta. Vidím ju v boji otca, ktorý sa musí o svojho syna postarať v barbarskom svete, vidím ju v strate ľudských hodnôt, ktoré už teraz spochybňujeme. Ak raz nastane apokalypsa, nastane zrejme preto, že prídeme o zmysel pre ľudskosť a nebudeme mať viac v sebe empatie, súcit s druhým človekom.

Tento typ filmov v sebe nesie veľa surrealistických prvkov. Čo to pre vašu tvorbu znamená? Čo vás na tom baví?

Keď vo filme nastupuje fantastický element, práve vtedy sa moja práca stane zaujímavou. Potrebujem vytvoriť svet, ktorý neexistuje, napriek tomu musí vyzerať prirodzene, mať logiku a držať pokope. Vtedy sa mi otvárajú dvere do nových svetov a niekedy mám aj pocit, že som maliar, čo si môže vymyslieť čokoľvek. Sama apokalypsa je však ťažkou úlohou. Ako vytvoriť svet, v ktorom nič nie je? Ako by mal taký prázdny priestor znieť? Keď sa nakrúca film v Madride z 21. storočia, to problém nie je. Vtedy stačí, že v ňom počuť autá na ulici, bicykle, vravu ľudí v pozadí. Po apokalypse však už nezostáva veľa vecí, z ktorých by ste život skomponovali.

Čím teda vtedy začínate?

Vo filme Extinction sme si pomohli vetrom. Niekoľkými typmi vetra. Inak znie ten, čo narazí na okno, inak ten, čo ho aj otvorí a prejde cez celý dom. Keď sa skombinujú, postupne už vzniká nejaký svet. No pozor, základom všetkých filmov zostáva dialóg, ním treba začínať. Najmä tým, čo sa nakrúti priamo na pľaci.

Tie, čo sa nahrajú v štúdiu, nie sú také dobré?

Nie, tie sú oveľa studenšie. Po nich sa siaha len vtedy, keď technika na pľaci zlyhá. Pôvodné dialógy majú oveľa väčšiu silu, herci sú obklopení dekoráciami, cítia viac príbeh a majú v sebe už aj vedomie toho, čo všetko sa v ňom odohralo. Ich hlas znie jednoducho inak. Aby sa dialógy nahrali čo najčistejšie, uzatvárajú sa ulice, zastavuje sa premávka, to iste viete, až keď ich máme, môžeme začať pridávať zvuky okolia, napríklad vtáčika, čo preletí okolo, zvuky dopravných prostriedkov alebo nadprirodzených bytostí. To všetko ide pekne poporiadku, jednu stopu za druhou.

Pri akčných filmoch však akoby bolo počuť iba jeden neprehľadný zhluk zvukov. Vy sa v ňom orientujete?

Je pravda, že pri niektorých produkciách to vyzerá, ako keby sa všetko hádzalo do jednej šalátovej misy a výsledkom je len chaos. Ľudské ucho je schopné počúvať len jednu vec naraz, na to treba vždy pamätať. My všetky zvuky nahrávame individuálne a naozaj ich prepracujeme, napríklad, najprv zvuk náboja, keď vychádza zo zbrane, potom zvuk jeho preletu vzduchom, nakoniec jeho dopad na materiál. Hra je potom v tom, ako správne rozhodnúť, kedy čo dostať do popredia.

Takto sa nadriete, aj keď robíte na obyčajnej konverzačke typu Woodyho Allena?

Čudovali by ste sa, aj to je veľmi ťažká úloha. Keď je váha filmu na dialógoch, treba dať pozor na to, aby ich nič nevyrušovalo a aby zároveň nebolo vonkajšie okolie mŕtve. Aby ste skrátka mali pocit, že aj mimo kamery je nejaký život.

No napríklad dialógy Stevena Soderbergha znejú tak, ako keby boli nahrávané vo vákuu.

To je zaujímavý príklad! Väčšinou sa dialóg nahráva na mikrofón zavesený na šibenici, človek, čo ju drží, ju orientuje na postavy, ktoré práve hovoria. Je to typický európsky spôsob nahrávania, zvukári ho majú radi, lebo v tej správnej miere nahráva aj atmosféru. Napríklad v katedrále je to pekné. No Steven Soderbergh to neznáša. Ten radšej pripne každej postave zvlášť mikrofónik a všetko okolo vyprázdni. Je to naozaj zaujímavejšie.

Lebo vznikne väčšie napätie?

Áno, to je jeho veľké majstrovstvo. Keď máte okolo seba svet, ktorý je tichší ako zvyčajne, podráždi vás to a vyprovokuje. V podstate to vyvoláva nepokoj podobný hororovému filmu. 

Aký majú zvukári vzťah k tichu?

Režisér Robert Bresson raz povedal peknú vetu: Zvukový film vynašiel ticho. Naozaj. Ticho je kľúčom k zvuku, vytvára kontrast a ten dáva život. Všetko, od prostého filmu po Beethovenovu symfóniu, všetko je postavené na kontraste. Keď chcete diváka dojať, meníte intenzitu zvukov, keď chcete, aby spozornel, vložíte medzi nich ticho. A aj to je veľká úloha, pretože v skutočnom živote ticho neexistuje. Ani v tom najpokojnejšom prostredí. Aj keď sa o tretej v noci zobudíte, aj vtedy čosi v diaľke začujete.

Niekedy sa zdá, že ticho do kina ani nepatrí, filmy sa púšťajú veľmi hlasno. Načo je to dobré?

Viem, toto je boj. O tom sa veľa hovorí aj u nás. Hladina zvuku by sa mala držať noriem, my ho podľa nich nahrávame a ani mne sa nepáči, keď sa prekračujú. Bohužiaľ, sám niekedy pracujem na filmoch, kde sa hranice nerešpektujú, pretože niekto si myslí, že tým viac ohúri divákov. Neohúri, v podstate ich len bude obťažovať. V istom bode už stratia pozornosť. A najhoršie je to v prázdnej sále, kde sa zvuk nemá ako absorbovať a všetko počuť ešte hlasnejšie.

Čo si myslíte, podlieha aj zvuk móde?

Áno. Už sme spomínali zbrane, napríklad. Zbrojný priemysel sa vyvíja a pri niektorých amerických produkciách sú aj tímy, čo nové typy zbraní chodievajú nahrávať. Potom sa ukladajú do zvukovej knižnice, odkiaľ si ich zasa my v Európe berieme. Zároveň starnú aj celé zaužívané postupy, zaužívané stratégie. Ak chceli filmári ľudí vystrašiť, začali v hudbe používať nízke tóny. Istý čas to fungovalo, vytváralo to napätie. No diváci dozreli a už to dávno prekukli. Takže vždy treba vymyslieť niečo iné.

Je aj niečo také, čo vo zvuku nestarne? Vizuálna stránka Kubrickovej 2001: Vesmírnej odysey je dodnes moderná - platí to aj o jej zvuku?

Zaujímavé, že ju spomínate, toto je film, pri ktorom som sa rozhodol venovať zvuku. Kubrick bol neuveriteľný filmár a 2001 je asi prvým príkladom modernej zvukovej montáže. Ten muž mal skvelé nápady, napríklad, že bude rešpektovať fyzikálne zákony. Vo vesmíre nie je kyslík a zvuk sa v ňom nešíri, čo mu vo filme krásne ladilo s bielym a čistým obrazom. A potom, hlasu počítača dodal náboj ľudskej emotívnosti. Špeciálne silné to bolo v scéne, keď zomieral a začal si spomínať na pesničky z detstva. Pritom si predstavte, ako Hal 9000 vyzeral: chladná guľa s červeným kruhom v strede. Len zvuk stačil na to, aby ožil a dostal ľudský aspekt.

Robia Američania zvuk inak ako Európania?

Radi robia veci „bigger than life". Preháňajú, všetko musí znieť intenzívnejšie ako v skutočnom živote. Okrem toho, často idú podľa overených schém a trvajú na tom, aby bolo počuť to, čo človek vidí. Keď je v obraze auto, počuť auto, keď z neho zmizne, už ho nepočuť. Európsky film je otvorenejší, najmä Francúzi radi experimentujú.

Sú sofistikovanejší?

Ani nie. Len myslia na to, že život je neraz mnohoznačný a treba rešpektovať jeho realitu. Američania chcú zapôsobiť a Európania tvoriť. Nehovorím, že americká cesta je zlá. Len si myslím, že grandióznosť filmu môže tvoriť aj čosi veľmi prosté. Hanekeho Láska je takým prípadom.

To je film z jedného bytu.

To stačilo, pretože v ňom je dôležitá práca so symbolom. Spomeňte si: muž a žena raňajkujú v kuchyni, ona otvorí kohútik a vzápätí odíde. Voda ďalej tečie, v pozadí ju stále počuť. V tej chvíli si aj muž, aj diváci uvedomili, že žena práve stratila hlavu. Prvýkrát sa prejavila jej Alzheimerova choroba. Čosi také jednoduché, a pritom aké pôsobivé!  

A ľudský hlas?

Aj ten je nádherný.

Čí hlas máte špeciálne rád?

Zo španielskych hercov sa mi veľmi páči Luis Tosar, nahrávať jeho hlas je krásne.

V španielskych kinách sa všetky zahraničné filmy premietajú nadabované.

Bohužiaľ, áno.

Vy ste proti?

Ja som vždy za pôvodný prejav herca, aj preto, že vznikal v prirodzenom prostredí na pľaci a že doň herec zapojil nielen hlas, ale aj svoje telo. S týmto názorom som však v menšine. Dabovanie zatiaľ u nás pretrváva, je to veľmi rešpektovaný džob a nenamietam, mnohí sú v ňom veľmi dobrí. Akurát úroveň našej angličtiny sa aj vinou tohto zhoršila.

Dnes býva veľkou udalosťou, keď do kín idú veľkofilmy typu Hobbit alebo Pán prsteňov. Chceli by ste na takých pracovať?

Keby ste sa ma to pýtali pred desiatimi rokmi, poviem áno. Dnes už asi nie.

Prečo, čo sa zmenilo?

Keď sa do niečoho takého pustíte, spočiatku vám to iste pripadá skvelé a zábavné. Tieto filmy majú obrovský rozpočet, každý výstrel šípu sa dá nahrať naživo. Po čase však zistíte, že je lepšie pracovať s nízkym rozpočtom. Je to skrátka ľudskejšie. Dnes by som sa už bál, že ma práca na filme tak pohltí, že by som pri ňom nemal čas ani len porozmýšľať o svojom živote. Napríklad, Extinction bol náročný akčný film. Bol nakrútený podľa klasickej formuly, podľa jedného kódu a taká práca vás rýchlo vyčerpá. Som radšej, keď tento typ filmu môžem vystriedať nejakým autorským dielom.

Je niečo, čo počúvate špeciálne rád?

Mám rád noc. Chvíle, keď nemôžem spať. Vtedy sa z tmy vynárajú zvuky, ktoré si ani neviete predstaviť, pretože cez deň ich nepočuť. Som zvyknutý na nočný zvuk hodiniek, tik-tak, tik-tak. Doma sme ich mali všelijaké, lebo sme v rodine mali hodinárov.

Vy sa v noci nebojíte?

Nie. Možno, že mám zimomriavky, ale strach nie. Rozhodiť ma môže len to, keď žiadny zvuk nepočujem.

 

Hlavné správy zo Sme.sk

SVET

Minúta po minúte: Mexiko ničí ďalšie zemetrasenie, má už 248 obetí

Zabíjali padajúce budovy, medzi obeťami sú aj deti.

KOMENTÁRE

Ficovi nestačila porážka Danka, potreboval ho úplne zosmiešniť

Čo by Fico nesmel urobiť, ak by postupoval podľa ústavy.

KOMENTÁRE

Zosmiešnil Trump seba či rovno Ameriku?

Lídri Činy, Ruska a Nemecka si Trumpovu reč v OSN neprišli ani vypočuť.

Neprehliadnite tiež

Ondrej Štefánik: Nerobme chyby našich rodičov, robme nové

Víťaz Anasoft litery vníma choroby sveta na šokovaných tvárach svojich detí.

V súťaži Anasoft litera zvíťazil nekompromisný príbeh

Román Som Paula presvedčil porotu túžbou po autentickosti.