Východ slnka
Kinotip: Projekt 100
V roku 1929 na historicky prvom udeľovaní Oscarov ocenili členovia americkej filmovej akadémie snímku Východ slnka z roku 1927 za kameru, produkciu a výkon Janet Gaynorovej v hlavnej ženskej role. Autorom bol nemecký filmový génius Fridrich Wilhelm Murnau (1888 – 1931). Do slovenských kín ho teraz prináša Projekt 100.
Po dielach Upír Nosferatu, Fantóm, Faust a ďalších, ktoré definovali zásady filmovej reči, sa Murnau pred chaosom v Nemecku uchýlil do Spojených štátov a Východ slnka bol jeho prvým americkým filmom. Amerika sa mu však stala osudnou, zahynul pri automobilovej nehode v roku 1931.
Východ slnka, dnes už klasika. Uvádza ju Projekt 100. (zdroj: ASFK)Majstrovské dielo éry nemého filmu Východ slnka je ľúbostným príbehom ženatého mladého muža z vidieckej farmy a svetaznalého mestského dievčaťa, stretnutím a zrážkou dvoch rozdielnych princípov, dvoch odlišných svetov. Žena nahovára farmára, aby zavraždil manželku, predal farmu a odišiel s ňou do mesta. Muž sa rozhodne manželku utopiť, ale pokus o vraždu sa zmení na výlet do mesta, kde manželia oživia svoju lásku. Cestou naspäť však žena v búrke vypadne z loďky a zmizne vo vlnách.
Hoci je film americký, Murnau sa inšpiroval novelou Hermanna Sudermanna Cesta do Tilsitu a pri jej realizácii sa obklopil nemeckými spolupracovníkmi. Ústupkom americkým producentom bolo obsadenie, hoci v nemom filme nie až také podstatné. A zásadná zmena: zo stredoeurópskej tragédie k americkému happy endu.
Murnau obohatil svoj expresionizmus o vyložene americké prvky melodrámy, thrilleru i grotesky. Vidiek zobrazuje ako tajomný a snový pomocou expresionistických postupov, vrátane práce so svetlom, tieňmi, uhlami záberov, plánmi, montážou či dvojexpozíciou. Vidiečania tvoria pospolitosť, ktorá žije spolu a zaujíma sa o seba. Murnauov vidiek je skôr stredoveký a stredoeurópsky. Mesto je naproti tomu realistické, dynamické, materialistické, moderné, americké. Automobily, mrakodrapy, elektrina, holičský salón veľký ako fabrika, fotoateliér, zábavný park a ulice preplnené veľkomestskou hektikou sú dokonalým protipólom dediny. Iným časom. Iným svetom. Toto delenie sa prenáša i do postáv, ich charakterov, motivácie, konania, ale aj do herectva.
Nemecký filmár využil filmovú melodrámu aj na zobrazenie svojho vlastného vnútorného sveta. Žena z mesta sa stáva symbolom moderného, dynamického sveta, ktorý však môže byť aj povrchný, bezcitný a cynický. Vidiek je starou vlasťou, pomalou, nedvižnou, odolávajúcou zmenám a občas komickou ako prasiatko v lunaparku. No zároveň je zárukou istoty, zázemia, morálky, domova a bezpečia.
Vo Východe slnka ešte víťazí vidiek. Všetkým je však jasné, že je to len dočasné víťazstvo.
Miloš Ščepka
Matrioshka
FESTIVAL/ Košice
Košice sa chystajú na retro. (zdroj: MATRIOSHKA)Komunistický prevrat po druhej svetovej vojne, okupácia Československa a následná normalizácia v sedemdesiatych rokoch aj neskorší boj za slobodu a demokraciu. Absurdných tortúr Čechoslovákov počas totalitného režimu bolo viac než dosť. Umelecká tvorba je často najlepšou cestou, ako vzbudiť záujem mladých ľudí o témy, ktoré sú pre nich „retro“. Chce sa o to postarať multižánrový festival v Košiciach, ktorý počas siedmich dní prinesie sedem podujatí na siedmich rôznych miestach.
Otvorí ho originálnou výstavou zápalkových nálepiek z 50. a 60. rokov, ktoré svojho času úspešne plnili úlohu propagandy, reklamy či pracovných náborov. Ďalšie večery vyplní napríklad aj diskusia o propagande, literatúre či hudbe, kvíz o socializme a mnohé stránky života, ktoré súčasná mladá generácia už nepozná, odhalí film o spevákovi kapely Psí vojáci Filipovi Topolovi a divadelné predstavenie o Karlovi Krylovi. Podrobnejšie informácie o festivale nájdete na stránke www.matrioshka.sk.
Eduard Kozics – Fotograf Bratislavy
VÝSTAVA/ Múzeum kultúry Maďarov na Slovensku SNM, Bratislava
Eduard Kozics – Fotograf Bratislavy (zdroj: MESIAC FOTOGRAFIE)Jeden z najlepších svetlomaliarov celej kráľovskej koruny. Podobné prívlastky často uštedrovala dobová tlač Eduardovi Kozicsovi, pôvodne stužkárskemu tovarišovi, ktorý sa postupne od maľovania portrétov vypracoval až na uznávaného fotografa. Fotografoval všetko, no výhradne z prostredia Bratislavy – významné osobnosti, pamiatky, architektúru, zachytil všetky mestské zákutia aj pomaly sa odvíjajúci život ich obyvateľov.
Ľudia do jeho ateliérov veľakrát neprišli len po svoj portrét, radi sa s ním rozprávali a prezerali si jeho exponáty. Jeho fotografie získali ocenenia na výstavách v Paríži v roku 1867 i 1870, v Hamburgu 1868 či v Linzi v roku 1872, zúčastnil sa aj na svetovej výstave fotografie vo Viedni. Najstaršej fáze jeho tvorby je venovaná výstava v rámci festivalu Mesiac fotografie.
Monika Grešová
