Text: Erika Litváková
Kedysi pred sto rokmi avantgardný fotograf Man Ray povedal, že svetu vládne vizuálny analfabetizmus. Myslíte si, že dnes, keď je fotografia všadeprítomná, je to už lepšie?
Ľudia si bežne neuvedomujú ani to, že základom fotografie je prírodný úkaz. Myslia si, že obrázok spraví fotoaparát. Ten je však len ustavične zlepšovanou technickou pomôckou. Fotografia je prírodný úkaz, ktorý pravdepodobne kedysi dávno pozorovali už aj pravekí ľudia, keď cez malý otvor na skalách jaskyne možno uvideli prevrátený obraz nejakého mamuta.
To, čo sa pri tom deje, že svetlo dopadá na skutočnosť a my sme schopní zachytiť jej odrazený obraz, je prírodný jav a ľudia ho nepoznajú. Fotoaparát je vlastne iba trošku zlepšená svetlotesná a zmenšená jaskyňa a vďaka nej môžeme tento úkaz zachytiť. A je pomerne jedno, či obraz zachytíme digitálne, alebo fyzikálno-chemicky, čiže klasicky. Je to krásny jav, čosi ako dúha, len ešte zaujímavejší a dokonalejší.
A pomocou toho úkazu možno vytvárať fotografie, ako je napríklad aj snímka, ktorá sprevádza tohtoročný festival Mesiac fotografie a je súčasťou vašej retrospektívnej výstavy. Ako vznikla?
Je to jedna z mojich úplne prvých fotografií ešte zo strednej školy, zo "šupky". Pohnútkou bolo školské zadanie pre profesora a kameramana Alexandra Strelingera, ktorý bol úžasný v tom, ako sa nám snažil otvárať oči a sprístupniť nám fotografiu aj inak než len cez remeselnú prax a technologické možnosti.
Mali sme vytvoriť portrét, ktorý by mohol byť podkladom pre reklamu na kozmetický výrobok. Fotila som spolužiačku. Mala veľmi zaujímavý profil. Medzitým sa aj ona stala fotografkou, dokonca v Paríži v Centre Pompidou.
(zdroj: Judita Csáderová - autorka fotografie)Bolo od počiatku jasné, že pôjdete študovať fotografiu?
Môj otec bol grafik, ale veľa fotografoval. Študoval grafiku v Budapešti na priemyslovke a aj keď ich tam veľa trápili kreslením, a v tom bol skutočne ako fakír, vypracovaný a precízny, mimo školy sa zoznamoval aj s modernými technikami a sledoval trendy, medzi nimi aj fotografiu.
Už v tých časoch moderní grafici používali pri práci aj fotografiu. Často aj on fotografoval so zámerom, že z toho vznikne obálka časopisu, knihy alebo plagát. Takže k fotografii som vďaka nemu mala blízko ešte pred školou. No aj tak som sa prihlásila na keramiku.
Napokon sa však z nejakých príčin v ten rok neotvárala. Keďže tam bola aj fotka, rozhodla som sa pomerne rýchlo. Myslím, že som si vybrala dobre.
Roky ste pracovali vo filmových štúdiách na Kolibe. Aké to boli časy?
Šťastnou zhodou okolností sa mi hneď po maturite podarilo nájsť si prácu vo fotolaboratóriu filmového oddelenia na Kolibe. Boli sme úžasný kolektív, čo dnes možno tiež už nie je až také bežné. Všetci sme si pomáhali, panovala tam doslova rodinná atmosféra a šéfovala nám pani Zuzana Mináčová.
Čo patrilo ku každodennej práci filmovej fotografky?
V tých časoch bolo trendom zbierať podpiskarty populárnych hercov, povedzme takých, akým bol aj Michal Dočolomanský. A aj tie sme vyrábali my. Alebo tiež takzvané "fotosky". Každé kino malo svoje vitrínky s aktuálnym programom a v nej fotosky k filmu. Boli to fotografie so špeciálnym rozmerom, na ktorých bola odfotená charakteristická scénka z filmu. Na spodnom okraji bola biela manžeta a na nej uvedení tvorcovia filmu a krátka slovná upútavka. Fotoska mala ľudí informovať a lákať do kina.
