Text: Erika Litváková
Na spomienkovom podujatí Nové ploty pri príležitosti výročia novembra 1989 budete vystavovať svoje fotografie a videá. O čom sú?
Od roku 2009 sa venujem segregačným plotom. Prvotný impulz som dostal, keď sa na východnom Slovensku postavil prvý takýto múr a nazvali ho športový. Mal byť akože na športové účely, rôzne loptové hry ako volejbal a basketbal. Vtedy ešte ako študent umenia som sa rozhodol na situáciu reagovať, prišiel som do rómskej osady pri michalovskom sídlisku Východ a zahrali sme si s deťmi pri múre futbal.
Vytvoril som o tom krátke video a uverejnil na internete s cieľom otvoriť dialóg a diskusiu. Z toho vzišiel nápad pokračovať ďalej s takýmito zásahmi do verejného priestoru.
A ako vznikol nápad pomaľovať múry farbami?
SME+
Viac podobných článkov nájdete na SME+. Vznikajú vďaka vašej podpore. Ďakujeme.
Z futbalového zápasu pri múre vznikli aj fotografie a napadlo mi, že by bolo fajn oblepiť nimi ten múr. Začal som preto rokovať s mestom, no hoci sa im športový motív fotografií páčil, prekážalo im, kto sa na fotkách nachádza. Tak som z fotiek postupne musel odstrániť ľudí, takže ostali len siluety. Následne navrhli odstrániť špinavé prostredie v okolí múru. Nakoniec som musel podľa požiadaviek úplne zredukovať obsah všetkých fotografií.
Vstúpili ste do hry na ústupky?
Áno, chcel som vidieť kam to až zájde. Postupne chceli odstrániť realitu a nechať len motív športovej hry s dúhovým pozadím. A odrazu povedali, áno, toto chceme. Odraz reality zmizol a zostala len propaganda športového múru. Vytlačili sme veľké bilbordy a múr nimi oblepili. Ďalej sme s umelcami a dobrovoľníkmi pokračovali v Ostrovanoch a Sečovciach, kde sme ploty natierali spoločne s deťmi.
Musel som vždy rok dopredu vybavovať povolenie. Vo Veľkej Ide napríklad protestovali, že farby pôsobia provokačne a podsúvajú myšlienku, že za tým plotom bývajú nejakí farební ľudia. Chceli preto eliminovať počet farieb na dve. Rozhodli sa pre zelenú a modrú. Keď som sa spýtal, či by tam mohlo byť aj červené koleso, súhlasili, a tak sme mali možnosť namaľovať rómsku vlajku oficiálne.
Pomaľovali sme postupne všetky najväčšie múry na Slovensku. Skúšali sme to ešte aj vo Vrútkach, ale tam to bolo úplne nepriechodné.
Ako to vnímali ľudia na oboch stranách múrov?
Museli sme mať zabezpečený vstup do osady, komunikovali sme vždy s vajdom, sociálnymi pracovníkmi aj so samosprávou. Tá zabezpečila nevyhnutné kroky na to, aby sme mohli projekt realizovať. Vždy nejaký čas trvá, kým vás ľudia v osade začnú akceptovať. Tí, ktorí chceli, začali nám okamžite pomáhať a motivovať aj druhých. Pravidelne sa radi vraciame do osady v Sečovciach. Tam sme mali skvelú spoluprácu a preto s projektmi v osade pokračujeme aj naďalej.
"Športový" segregačný múr v Ostrovanoch. (zdroj: Tomáš Rafa)
A deti?
Asi najviac ma teší, že od začiatku sa k nám pripojila väčšina detí, ktoré inak v osadách nemajú ako tráviť voľný čas. Niečo také ako kultúra alebo záujmové činnosti tam úplne chýbajú. Deti v osadách vo veľkom počte inhalujú toluén. Aby unikli pred realitou, zahnali hlad alebo nudu. Hovorím teraz o deťoch vo veku šesť, sedem či desať rokov. Počas nášho projektu sa im aspoň na krátky čas vyplnil deň čímsi iným. Spolupracovali, maľovali, tvorili. Deti sa možnosti chytili, a to bolo super.
Ich rodičia to vnímali aj inak ako len zábavu?
Nie vždy všetci pochopili, že ide o antirasistický projekt a my sme to ani nezdôrazňovali. Boli sme radi, že sa nám podarilo zapojiť decká do spoločnej kreatívnej hry, že vznikli fotografie a film, cez ktoré môžeme upozorniť ľudí na to, že tu vznikajú rasistické stavby. Segregačné múry maľujeme preto, aby sme na tento jav upozornili čo najviac ľudí. Aby nesplynuli s krajinou a nestali sa súčasťou architektúry. Nechceme, aby sa problémy riešili takto a aby si ľudia na oboch stranách na ne po čase zvykli.
Máte s odstupom času pocit, že to malo zmysel? Darí sa vďaka tomu rúcať múry aj v hlavách ľudí?
