Mišo Suchý. Pochádza z Bratislavy, od roku 1988 žije v Spojených štátoch, prednáša film na Syracuse University v štáte New York. Je autorom filmov O psoch a ľuďoch, Šiel som dlhou cestou, Virtuálna babička, Home movie: Domáce kinečko o dome a domove, Návraty. Vydal knihu fotografií a spomienok Keď som bol a nebol doma. Na medzinárodnom filmovom festivale Bratislava práve viedol masterclass.
Ste z Československa, a nezažili ste Nežnú revolúciu. Aký je to pocit? Že dejiny prešli okolo vás?
„Áno. Bol to zážitok, ktorý ja nemám. Keďže sme však bývali vo Washingtone, v našom dome sa zastavovali prvé slovenské a české delegácie, ktoré prichádzali do Spojených štátov, a spolu s nimi sme to opojné obdobie prežívali, vnímali tú odvahu a človečenstvo, ktoré sa zrazu v ľuďoch prebudili. A bolo to aj dosť komické, pretože keď sme sa potom na československej ambasáde stretávali v oslavnej nálade, víno nám podávali tí istí úradníci, čo nás dovtedy špehovali a roky nám zamietali žiadosti, aby sme sa mohli vracať slobodne domov.“
V Spojených štátoch ste vtedy boli iba rok. Ako zasiahla revolúcia do vašich plánov?
„Do Ameriky som neodchádzal z ekonomických ani politických dôvodov. Zamiloval som sa do Lidky, ktorá je Američanka, preto som odišiel. Snažil som sa teda udržať s Československom priateľský vzťah, aby som sa mohol vracať domov – letenku som mal kúpenú tam aj späť. Lenže doma ma začali okamžite stíhať za opustenie republiky, kriminalizovali ma, návratu domov som sa vzdal. Tesne pred novembrom mi ešte aj letenka expirovala a ja som mal pocit, že všetko je vyriešené. Keď ma tu zrazu zaskočila revolúcia. Tak som si vravel: oukej.“
Šli ste hneď domov?
„To bolo zvláštne. Zrazu som zistil, že na to treba peniaze. Letenka stojí kopu peňazí, a tie som nemal. Že sa nemôžem vrátiť, to už nebola len taká metafora, to už bola realita a ja som si musel rýchlo nájsť džob. Začal som liezť po stromoch a orezával som konáre. Keďže to bola dosť nebezpečná práca, bola trochu lepšie platená a na prvú letenku som si zarobil ešte pred prvými parlamentnými voľbami. Zúčastnil som sa na nich, hoci si už nepamätám, koho som volil. Viem, že komunisti mali v logu čerešne, tých som nevolil.“
V tom čase ste už asi mali trochu skúsenosť s americkou, predsa len pevnejšou demokraciou. Ako vám pripadali naši politici v štrikovaných svetroch?
„Keď som sa šiel ženiť, dopredu som sa desil, koľko potvrdení budem musieť doniesť a koľko tlačív vyplniť. Mal som už predsa skúsenosti s československou ambasádou. No oni mi povedali: zdvihnite dva prsty a povedzte, že je to pravda. Takže to bola moja prvá, trochu smiešna skúsenosť s americkou demokraciou. A naši politici vo svetroch? Veľmi dobre na mňa pôsobili. Keď prišiel Havel a mal prejav v Kongrese, cítil som, ako veľmi sú voči nám Američania prajní. A ja neviem, či som vtedy rozmýšľal o úrovni našej demokracie, alebo nie. Skôr nie. Novú situáciu som posudzoval veľmi jednoducho, tešil som sa, že sa budem môcť vracať domov a navštevovať rodičov.“
A vaši rodičia? Čo si oni od revolúcie sľubovali?
„Aj oni čakali najmä na to, že sa budem môcť vracať. To nie je maličkosť. Dnes už zabúdame na to, aké to bolo ísť na prechádzku do Devína a naraziť na ostnatý drôt. Ani sme si nestihli uvedomiť, aké je to choré, keď z človeka urobia kriminálnika len preto, že odišiel - a už sme sa dostali do situácie, že ľudia utekajú ešte pred niečím obludnejším, ako bol socializmus a my im zatvárame dvere. Len preto, že sú vraj iní. Strach, ktorého sme sa 17. novembra zbavili, sa teraz vracia zabalený v iných, perfídnejších podobách. Ľuďom sa ponúkajú sociálne istoty a strašia sa tým, že na ich území bude bývať niekto iný. Nuž, ale aj to je sloboda. S tým sa treba vyrovnať. Môžem vám povedať príhodu, čo sa netýka Československa?“
Hovorte.
