Sú dve udalosti, na ktoré odteraz budeme spomínať v ten istý deň. V piatok 13. novembra 2015 v noci došlo k sérii teroristických útokov v Paríži a Francúzsko vyhlásilo výnimočný stav. V ten istý večer na odľahlom konci Európy, v nemocnici v Reykjavíku zomrel známy slovenský publicista a kamarát Juraj Kušnierik.
Na Island chodieval často a rád, priťahovala ho severská hudobná scéna, fascinovane o nej roky písal. Skutočná srdcovka. Za posledné roky si tam našiel mnoho priateľov. Práve tí teraz stáli pri ňom, držali mu palce a organizovali preňho koncert na 17. novembra. Spolu s kamarátmi, známymi, spolupracovníkmi, čitateľmi a fanúšikmi na Slovensku do poslednej chvíle verili, že po náhlom zlyhaní srdca a ťažkej operácii sa napokon vráti domov. Nepodarilo sa. V tejto chvíli môže jeho blízkych utešiť len pocit, že na ďalekom ostrove nebol sám.
S úsmevom a s náladou
„Juraj mal dve podoby - bol verejnou osobou, novinárom, ktorý sa všade vyskytoval, mnoho vecí ho zaujímalo a rád sa o nich vyjadroval. A potom mal svoj súkromný, rodinný život. V mnohom sa prelínali. Bol výborným človekom tak aj tak,“ hovorí etnologička Jana Belišová. Od detstva patrí k jeho najbližším, rodiny ich rodičov a neskôr ich vlastné rodiny sa navzájom dlhé roky priatelili, ako mladé študentské páry spolu zakladali divadlo a prežívali prvé vzrušujúce roky v Bratislave, kde našli spoločné pôsobisko. Aj pre ňu bol Juraj s manželkou Natáliou a dcérou Lenkou súčasťou širokej komunity ľudí, ktorých spájala viera, vzťah k umeniu a otvorený postoj k veciam verejným.
Rodák z Banskej Bystrice bol pre nich všetkých veľmi vzácny predovšetkým tým, ako dokázal riešiť všetko v dobrej nálade a s úsmevom na tvári. Možno si to vraj občas niekto vysvetlil ako povrchný prístup, ale nebolo to tak. Bol si istý tým, čo je správne a keď sa niečo dobré dialo, vždy stál presvedčene pri tom.
Loading
...Slnečný prívlastok
Jeho prístup im pomáhal v medziľudských vzťahoch. „Keď bolo treba vyjadriť niečo nahlas, snažil sa zhodnotiť situáciu čo najobjektívnejšie, pritom z nej vychytal a pozbieral vždy to pozitívne,“ hovorí Jana. „Juraj bol človek, čo nerád podával negatívne správy. Bol zmierovateľ, upokojovateľ, taký slnečný človek. Ohromne veľa čítal a všetko si pamätal. Veľa myslel aj na našich potomkov, mal pre nich pochopenie, vedel byť parťákom a správne sa zachovať, aj keď urobili vylomeninu. Aj oni v ňom veľa strácajú.“
Vyštudoval elektrotechniku, podobne ako viacerí z jeho blízkeho okolia, s ktorými potom rozbiehal spoločné projekty. So spolužiakom Vladom Michalom a niekoľkými ďalšími priateľmi spoluzakladal začiatkom 90. rokov kníhkupectvo Artforum, s konškolákom Štefanom Hríbom neskôr časopis .týždeň, a ten ich potom oboch posunul pred televízne obrazovky v známych diskusných „lampových“ reláciách.
Nastavenie v správny čas
„S Jurajom to bolo vždy dobré,“ hovorí violončelista Peter Michoněk, jeden zo spoluzakladateľov Artfora. Keď sa jeho voľakedajší byt na ulici Červenej armády v Bratislave neskôr stal prvou adresou kníhkupectva, bolo to aj vďaka Jurajovi. Bol jedným z tých milovníkov umenia, čo sa s chuťou schádzali a vedeli, že treba niečo podniknúť. Hoci nie všetci sa cítili byť nábožensky veriacimi, už pred rokom 1989 ich spájala komunita Cirkvi bratskej. Bolo pre nich podstatné, že si navzájom sadli, spoločne rozmýšľali a mali podobné nastavenie.
„Bol to otvorený a slobodný človek, veľmi ľahko a rýchlo sa orientoval,“ hovorí Michoněk. „Spájal nás spoločný záujem o umenie a kultúru, o alternatívnu hudbu či literatúru. Bol vyslovene vhodný typ na vytváranie nových vecí. A hlavne, vedel byť ich aktívnou súčasťou.“
