Dedinu stále vnímame tak nejako idylicky, folklórne. Občas je až zarážajúce, ako nechceme vidieť desivé ukazovatele chudoby ako alkoholizmus, drogy či prostitúciu. O tom, že to všetko tu stále je, svedčia dlhodobé výskumy nezávislého divadla Pôtoň v Bátovciach. Už niekoľko rokov pôsobí programovo na okraji a robí terénne výskumy na slovenskom vidieku. Tak vznikol aj ich celoročný projekt Psota na Slovensku. V sobotu vyvrcholil výstavou výtvarníkov, ktorí sa venovali témam rasizmus, diskriminácia, xenofóbia.
Neutešený obraz
Aktivity divadla Pôtoň sa spočiatku zúročovali hlavne na javisku. Podľa terénnych výskumov vznikli inscenácie Psota či Krajina nepokosených lúk. Súbor v nich pod vedením Michal Ditteho a Ivety Ditte Jurčovej podáva správy o Slovensku a jeho ľuďoch, o ich vzťahu k sebe, pôde, územiu, tradíciám, hľadajúc tak obraz tunajšej identity. Výsledok sa ukázal ako neutešený: nezamestnanosť, neznášanlivosť, domy obohnané ostnatými drôtmi.
Už dávno tu však nehovoríme len o divadelnom rozmere. Projekt Psota na Slovensku v tomto roku rozbehol mnohé diskusie s odborníkmi a umelcami či umelecké workshopy pre študentov.
Projekt Psota na Slovensku v sobotu vyvrcholil výstavou na tému boja proti rasizmu, xenofóbii a neznášanlivosti. Gábor Gyenes – Hranica ľudskosti (zdroj: PSOTA NA SLOVENSKU)Mali aj na háku
V Bátovciach strávil časť leta aj výtvarník a scénograf Tom Ciller. Spolu s Martinom Dernerom, Janom Kostom, Gáborom Gyenesom a Stanislavom Piatrikom tu na rezidenčnom pobyte nielen tvorili, ale pracovali aj s dospievajúcimi deťmi. Ako vnímajú nastolené témy?
„Našli sa niekoľkí, čo mali celú vec na háku, dokonca nás chceli zbiť, ale väčšina spolupracovala. Niektorí boli úplne úžasní,“ hovorí Tom Ciller. Najprv si jednotlivé skupiny musel odhadnúť, aby vedel, čo od nich môže očakávať. V debatách vysvitlo, že mnohí o podobných témach nikdy nehovorili. Workshop inšpirovala dvojica rómskych aktivistov, ktorí im rozprávali o tom, ako sa pretĺkali životom a kam sa im podarilo dostať. „Na ich príbehy sme spoločne reagovali. Vybral som žáner komiksu, zdal sa mi v tomto kontexte pre nich najvhodnejší,“ hovorí Ciller.
V diskusiách vraj viac dominovali chlapčenské hlasy, pri tvorbe skôr dievčatá. Zaujímavé bolo sledovať, že ostré, radikálne názory z debát sa pri výtvarnej práci tak neprejavovali. „Kresby vyznievali pozitívnejšie, nebolo v nich cítiť agresivitu. Výtvarný prejav mal odzrazu inú energiu.“
Jan Kosta - Parafráza sociálnej ťarchy na pleciach jednotlivca. (zdroj: PSOTA NA SLOVENSKU)Názory z internetu
Projekt Psota reagoval na jasné signály: prieskumy Inštitútu pre verejné otázky hovoria, že ak by stredoškoláci Banskobystrického kraja mohli voliť, v eurovoľbách by poslali do europarlamentu brata Mariana Kotlebu.
Veľké percento z nich sa o verejný život a spoločnosť, v ktorej žije, nezaujíma. Väčšina stredoškolákov, ktorí sa na projekte zúčastnili, preberá názory rodičov alebo z neoverených zdrojov na internete.
„Bohužiaľ, našli sa aj vnuci a vnučky bývalých členov Hlinkovej gardy. Vtedy nám v divadle vypadli kostlivci zo skrine,“ prezrádza Michal Ditte, režisér a šéf divadla. Od detí vraj počúvali o veľkom Tisovi, o tom, ako nám bolo za slovenského štátu dobre a že Slovensko by malo vystúpiť z Európskej únie a byť svojbytnou republikou bez cudzích vplyvov.
Tom Ciller – EVIL/LIVE (zdroj: PSOTA NA SLOVENSKU )Učíme myslieť kriticky
Pomáhajú podobné aktivity meniť radikálne názory? „Vo väčšine prípadov boli študenti otvorení a postupne prebiehala diskusia naozaj na partnerskej úrovni,“ hovorí Ditte. Nie je podľa neho dôležité, aby menili názor okamžite – podstatné je učiť ich kriticky myslieť a uvažovať o svete, kde žijú, budú pracovať a vychovávať svoje deti.
„Nič nie je čiernobiele a myslím si, že väčšina študentov s touto myšlienkou z Bátoviec odchádzala. Navyše, mali sme šťastie aj na pedagógov, ktorí s nimi prišli. Sme presvedčení, že pre mnohých z nich bol projekt Psota na Slovensku inšpiráciou, ako s nimi ďalej komunikovať.“
