Správy o útokoch v Paríži zastihli Viliama Klimáčka tesne po uvedení jeho najnovšej hry. Stala sa takou nepríjemne aktuálnou, že sa rozhodol hneď divákov upozorniť, že ju napísal už na jar, aby ho niekto neupodozrieval z aktuálneho parazitovania na správe dňa.
Divná doba, divná láska, divné životy mala premiéru minulý týždeň na domácej scéne GUnaGU v Bratislave. Dnes ju budú môcť vidieť aj návštevníci festivalu Víkend atraktívneho divadla vo Zvolene, odkiaľ ide hosťovať do Dejvického divadla v Prahe.
Zožieranie zvnútra
Tvorcovia v nej celkom priamočiaro reagujú na rozširujúce slovné aj reálne násilie, ktorého sme svedkami (nielen) v našej spoločnosti.
Terčom výsmechu však nie sú ani tak vonkajšie nebezpečenstvá, ako tie, ktoré spoločnosť zožierajú zvnútra. Klimáček rieši náš vlastný terorizmus - šírenie strachu z moslimov i gejov, pretvárku „slušných“ ľudí i naše malé drobné nečestnosti.
Aj scénograf Petra Janků ide so svojimi symbolmi na rovinu – z prvkov jeho scény sa dá zložiť nielen znak eura, ale aj kladivo a kosák, ba i kríž, ak by niekto nepochopil text.
„Má zmysel takzvaným umením takzvane reagovať na tento divný svet, lebo len čo niečo napíšem, v tej sekunde je to už staré, realita to okamžite prepíše. Je rýchlejšia než ja, je to – sviňa jedna nadaná, pekelne dobrý spisovateľ,“ hovorí postava v hre, ktorá sa na chvíľu stáva autorovým alter egom.
Tri príbehy, tri štylizácie, tri hlavné témy sa navzájom prepájajú. Montáž scénok vypovedajúcich o našej nostalgii k minulosti prechádza plynulo ku krásnym spomienkam na súčasnosť, ku ktorým sa môžeme prepracovať veľmi ľahko.
Keby sme v tom nežili, bolo by to vtipné
Ponáška na Čechovovskú poetiku je pretkaná prvkami absurdnej drámy a putinovskej demagógie. Aj kostým Renáty Ormandíkovej prechádzajú od podnikateľského štýlu k secesii. Tretia časť inscenácie patrí do nerealizovaného sci-fi filmu Butik na Korze, inšpirovaného oscarovým filmom. Namiesto Židov však sa o majetok pripravujú tí, čo žijú nemravne – gejovia a lesby.

Klimáček pracuje so štvoricou skvelých komikov Viktor Horján, Martin Meľo, Aniko Vargová a Barbara Kelíšková, ktorým mohol všetky postavy aj pesničky prišiť doslova na telo.
Keby sme v tom nežili, bolo by toto spoločenské sci-fi o manipulácii s realitou možno aj vtipné.