Zmiešaná štvorhra
Divadelná premiéra / Radošinské naivné divadlo, Bratislava 19.00
Sú tomu už takmer tri roky, čo divadelník Stanislav Štepka napísal hru Zmiešaná štvorhra. Jeho Radošinské naivné divadlo, ktoré ju práve uvádza, sídlilo vtedy ešte v zadných priestoroch bratislavskej budovy Istropolisu, takže sa mohol dosť často stretávať s návštevníkmi, ale hlavne návštevníčkami jogínskeho centra. Nejedna z nich bola paničkou svojho bohatého muža a skúsenému dramatikovi nedalo, aby s nimi neprehodil pár slov o tom, ako žijú, čo robia v bežných dňoch.

Spomenul si však pri tom aj na poctivú rodinu z Petržalky, ktorú kedysi zažil rátať každú korunu a žiť, ako sa hovorí, z ruky do huby. Jeho výskum je možno trochu indiskrétny, no do života dvoch úplne odlišných slovenských sociálnych vrstiev nazerá predovšetkým preto, aby vznikla vtipná hra, ktorej protagonisti si položia otázky, či zmysel ľudského šťastia spočíva v zabezpečenom živote, alebo skôr vo fungujúcich medziľudských vzťahoch.
„To, čo som sa dozvedel, len zrkadlím, nikoho nechcem odsudzovať, nech si divák poskladá, čo si o tom myslí,“ hovorí autor hry Stanislav Štepka. V inscenácii účinkuje ako naivný dedo, ktorý má na všetko teórie a vo všetkom hľadá celovesmírny súvis, je tak trochu komentátorom, ale aj konšpirátorom. Svojich divákov inšpiruje k zamysleniu: je typická slovenská rodina naozaj tá kmínska, čo chodí do poľa kradnúť kukuricu? Čo majú spoločné nezamestnaní Slováci s Amerikou tridsiatych rokov? Súbor radošincov v réžii Juraja Nvotu to rozlúskne už dnes v prvej premiére.
Eva Andrejčáková
FOTO – CTIBOR BACHRATÝ
Small Town Boy
DIVADLO/ A4 - priestor súčasnej kultúry, Bratislava 20.00
Homosexualita dávno nie je tabu. Tvrdí hra uznávaného súčasného nemeckého dramatika Falka Richtera. Nemala ešte ani dva roky, keď sa jej chytil aj slovenský režisér Marián Amsler. Vymenil v nej Berlín za Prahu a naštudoval ju s hercami z pražského divadla Letí. Keď rozmýšľal, ktoré miesto by svojou surovosťou najviac zodpovedalo drsnej Richterovej výpovedi o súčasných mladých ľuďoch, napadla mu nákladná stanica.

Na jednej takej, v Žiškove, mala neskôr táto netradičná skladačka monológov, dialógov, piesní aj videoprojekcií premiéru. „Hra je o ľudských právach, o Rusku, Putinovi a o náladách a vyhrotených emóciách v dnešnej spoločnosti vzhľadom k otázkam LGBT komunity” hovorí Amsler.
Nechýba jej šikovné balansovanie na hrane vážnosti a sebairónie a možno divákovi odpovie aj na otázku, kto je vlastne v súčasnej spoločnosti vydedencom. Predstavenie bude súčasťou divadelného festivalu Drama Queer.
(mog)
Majstri českej avantgardy
VÝSTAVA/ GMB – Pálffyho palác, Bratislava
Česká a možno aj svetová umelecká fotografia by dnes asi vyzerala inak, nebyť Jaromíra Funkeho, Františka Drtikola, Jaroslava Rösslera či Eugena Wiškovského. Oni boli tí, ktorí pomocou fotografie bojovali proti všetkému starému aj proti skostnatelým vládnúcim vrstvám.
Nachádzali krásu a emotívnu silu tam, kde ju mnohí nevideli. Drtikol si pravidlá secesie upravil do vlastného lyrického jazyka, ženské telá chápal ako symboly a ich oblé krivky často dával do kontrastu s ostrými hranami a tieňmi.

Svetlo a tma hrali hlavnú úlohu aj vo Funkeho dielach, ktorý zo začiatku presadzoval tvorbu fotografií len pomocou svetelnej reakcie s chemikáliami, neskôr to bola práve kamera, ktorá mu slúžila ako garant mechanickej objektivity. Uznania sa im dostávalo postupne, kým Drtikolove a Funkeho diela začali byť predstavované vo významných galeriách a muzeách už v sedmdesiatych rokoch,
Rösslerovi vyšla prvá monografia až v roku 2001 a Wiškovský na svoje medzinárodné docenenie stále ešte čaká.
(mog)