Vaše fotografie rozprávajú príbehy obetí vojen, etnických konfliktov, exodov a prírodných katastrof. Teraz k nim pribudla aj utečenecká kríza. Je iná než spomínané fenomény?
„Áno, zmenil som kvôli nej aj koncept aktuálnej výstavy. Je to téma, aká v Európe nebola desiatky rokov. Prišli sem státisíce ľudí, ktorí hľadajú azyl a bezpečie, od apríla sa tejto téme intenzívne venujem. Z tridsiatich fotografií na výstave je polovica práve z tohto roku, jedna z troch sérií je z dlhodobo najtragickejšieho miesta dnešnej Európy, gréckeho ostrova Lesbos, kam sa z Turecka denne plavia preťažené gumené člny s utečencami. V októbri som na severe ostrova strávil pár dní, zaznamenával som dramatické situácie, časté príchody člnov, ľudia bývali podchladení, zranení, prekonávali srdcové kolapsy. Výstavu som venoval viac ako tritisíc obetiam, ktoré sa utopili v priebehu tohto roka."
Lesbos, 2015 (zdroj: Andrej Bán)A čo druhá polovica fotografií?
„Tú tvoria mikropríbehy z oblastí, kam sa často vraciam. Či už Kosovo a Albánsko, kde som bol aj počas vojny v roku 1999 a ešte mnohokrát po nej, vydal som aj knihu. Dlhodobo sa vraciam aj do Gruzínska a celej oblasti Kaukazu. Na západe Gruzínska som mapoval príbehy vnútorných vysídlencov z Abcházska – separatistickej oblasti, ktorú celý svet považuje naďalej za súčasť Gruzínska. Štvrť milióna ľudí tam žije od roku 1994 vo veľmi zlých, provizórnych podmienkach, v rozpadnutých objektoch bývalých škôl či kúpeľov. Títo ľudia mi povedali: „Žijeme horšie ako mŕtvi“, podľa toho som pomenoval aj sériu reportáží. Vraciam sa aj do Afganistanu či do Pakistanu, no viac ako sama vojna a jej spravodajské zachytenie ma zaujímajú dosahy týchto ťažkých životných situácií na obyvateľov. Preto sa tam po vojne či katastrofách vraciam."
Preto ten prívlastok ‚povojnového fotografa‘?
„Kedysi som si tak hovoril aj ja, ale stále sa mi zdá veľmi dôležité, ak nie najdôležitejšie, vracať sa na miesta, ktoré už opustili spravodajské médiá a novinári a zaznamenávať, ako sa ľudia vyrovnávajú so situáciou po vojne, ako sa vracajú do života a ako ho obnovujú. Práve na ľudí, na ktorých sa zabúda, chcem svojou prácou upozorniť."
Fotiť súčasnú utečeneckú krízu priamo v jej centre je asi niečo úplne odlišné. Beriete to ako výzvu alebo ako svoju osobnú povinnosť?
„Oboje. Začiatkom leta táto téma nebola ešte taká naliehavá, a už vôbec nie na Slovensku. Celá Európa vtedy žila gréckou finančnou krízou, dlhmi, referendom. Už vtedy som sa z Grécka vrátil s tým, že téma utečencov je oveľa vážnejšia. Ide o procesy, ktoré sme nezažili desiatky rokov, sme na ich začiatku, Európu však nemožno uzavrieť a oplotiť, ľudia tu budú hľadať azyl a bezpečie. Ako fotograf a reportér som túto tému nemohol a nechcel obísť."
Srebrenica, 2009 (zdroj: Andrej Bán)Formovala konkrétna skúsenosť a priamy kontakt s utečencami aj váš názor na utečeneckú krízu?
„Zo začiatku som zastával názor, že prvoradé je humanitárne hľadisko, záväzkom nás Európanov, ľudí z civilizácie, ktorá sa hlási k židovsko-kresťanským koreňom, je pomáhať ľuďom v ohrození bez toho, aby sme sa pýtali, aké sú ich konkrétne osudy a pohnútky v danej chvíli. Všetko ostatné nasleduje až za tým. Začal som fotografovať s týmto postojom. Ďalšie mesiace cestovania som sa len utvrdzoval, či už na maďarsko-srbskej hranici, kde vyrástol plot, alebo na Lesbose, či teraz nedávno na turecko-sýrskej hranici. Na rozdiel od predsedu vlády, ktorý celú komunitu moslimov kriminalizuje a za prvoradé považuje bezpečnostné hľadisko. Nehovorím, že to nie je dôležité, ale prvoradé by malo byť, aby tí ľudia cestou nezahynuli, aby sme sa len nepozerali, keď sa im prevrátia člny. Aby sme dokázali zabezpečiť, že budú mať možnosť požiadať o azyl."
