SME

Fotograf Andrej Bán: Niekedy som zo strachu ani nefotografoval

Srbsko, 2015 (Zdroj: Andrej Bán)
Fotograf Andrej Bán: Niekedy som zo strachu ani nefotografoval

Keď sa z miest poznačených konfliktmi či katastrofami vytratia spravodajské médiá, prichádza fotograf a reportér ANDREJ BÁN. Svojimi fotografiami upriamuje pozornosť na obete, na ktoré sa medzičasom zabudlo. Tento rok fotil aj utečencov a boje na Ukrajine.

Vaše fotografie rozprávajú príbehy obetí vojen, etnických konfliktov, exodov a prírodných katastrof. Teraz k nim pribudla aj utečenecká kríza. Je iná než spomínané fenomény?

„Áno, zmenil som kvôli nej aj koncept aktuálnej výstavy. Je to téma, aká v Európe nebola desiatky rokov. Prišli sem státisíce ľudí, ktorí hľadajú azyl a bezpečie, od apríla sa tejto téme intenzívne venujem. Z tridsiatich fotografií na výstave je polovica práve z tohto roku, jedna z troch sérií je z dlhodobo najtragickejšieho miesta dnešnej Európy, gréckeho ostrova Lesbos, kam sa z Turecka denne plavia preťažené gumené člny s utečencami. V októbri som na severe ostrova strávil pár dní, zaznamenával som dramatické situácie, časté príchody člnov, ľudia bývali podchladení, zranení, prekonávali srdcové kolapsy. Výstavu som venoval viac ako tritisíc obetiam, ktoré sa utopili v priebehu tohto roka."

A čo druhá polovica fotografií?

„Tú tvoria mikropríbehy z oblastí, kam sa často vraciam. Či už Kosovo a Albánsko, kde som bol aj počas vojny v roku 1999 a ešte mnohokrát po nej, vydal som aj knihu. Dlhodobo sa vraciam aj do Gruzínska a celej oblasti Kaukazu. Na západe Gruzínska som mapoval príbehy vnútorných vysídlencov z Abcházska – separatistickej oblasti, ktorú celý svet považuje naďalej za súčasť Gruzínska. Štvrť milióna ľudí tam žije od roku 1994 vo veľmi zlých, provizórnych podmienkach, v rozpadnutých objektoch bývalých škôl či kúpeľov. Títo ľudia mi povedali: „Žijeme horšie ako mŕtvi“, podľa toho som pomenoval aj sériu reportáží. Vraciam sa aj do Afganistanu či do Pakistanu, no viac ako sama vojna a jej spravodajské zachytenie ma zaujímajú dosahy týchto ťažkých životných situácií na obyvateľov. Preto sa tam po vojne či katastrofách vraciam."

Preto ten prívlastok ‚povojnového fotografa‘?

„Kedysi som si tak hovoril aj ja, ale stále sa mi zdá veľmi dôležité, ak nie najdôležitejšie, vracať sa na miesta, ktoré už opustili spravodajské médiá a novinári a zaznamenávať, ako sa ľudia vyrovnávajú so situáciou po vojne, ako sa vracajú do života a ako ho obnovujú. Práve na ľudí, na ktorých sa zabúda, chcem svojou prácou upozorniť."

Fotiť súčasnú utečeneckú krízu priamo v jej centre je asi niečo úplne odlišné. Beriete to ako výzvu alebo ako svoju osobnú povinnosť?

„Oboje. Začiatkom leta táto téma nebola ešte taká naliehavá, a už vôbec nie na Slovensku. Celá Európa vtedy žila gréckou finančnou krízou, dlhmi, referendom. Už vtedy som sa z Grécka vrátil s tým, že  téma utečencov je oveľa vážnejšia. Ide o procesy, ktoré sme nezažili desiatky rokov, sme na ich začiatku, Európu však nemožno uzavrieť a oplotiť, ľudia tu budú hľadať azyl a bezpečie. Ako fotograf a reportér som túto tému nemohol a nechcel obísť."

Formovala konkrétna skúsenosť a priamy kontakt s utečencami aj váš názor na utečeneckú krízu?

„Zo začiatku som zastával názor, že prvoradé je humanitárne hľadisko, záväzkom nás Európanov, ľudí z civilizácie, ktorá sa hlási k židovsko-kresťanským koreňom, je pomáhať ľuďom v ohrození bez toho, aby sme sa pýtali, aké sú ich konkrétne osudy a pohnútky v danej chvíli. Všetko ostatné nasleduje až za tým. Začal som fotografovať s týmto postojom. Ďalšie mesiace cestovania som sa len utvrdzoval, či už na maďarsko-srbskej hranici, kde vyrástol plot, alebo na Lesbose, či teraz nedávno na turecko-sýrskej hranici. Na rozdiel od predsedu vlády, ktorý celú komunitu moslimov kriminalizuje a za prvoradé považuje bezpečnostné hľadisko. Nehovorím, že to nie je dôležité, ale prvoradé by malo byť, aby tí ľudia cestou nezahynuli, aby sme sa len nepozerali, keď sa im prevrátia člny. Aby sme dokázali zabezpečiť, že budú mať možnosť požiadať o azyl."

Pokračovanie článku patrí k prémiovému obsahu Sme.sk
Aj vy môžete byť jeho predplatiteľom

Ročné predplatné
29 €
Objednať
Ušetríte až 17,80 € v porovnaní s mesačným predplatným
Štvrťročné predplatné
9,90 €
Objednať
Ušetríte 1,80 € v porovnaní s mesačným predplatným
Mesačné predplatné
od 0,98 €
Objednať
Cena 0,98€ platí pre nových predplatiteľov prvý mesiac. Ďalšie mesiace sú za štandardnú cenu 3,90€.

Už mám predplatné - prihlásiť sa

S predplatným získate:
  • neobmedzený prístup k obsahu Sme.sk, Korzar.sk a Spectator.sk
  • viac ako 20-ročný archív Sme.sk
  • čítanie a rozhovory z príloh TV OKO/TV SVET, Víkend a Fórum
  • neobmedzený počet diskusných príspevkov
  • neobmedzený prístup k videám a slovenským filmom na Sme.sk
  • dostupné na PC a v aplikáciach Android a iPhone

Čítajte ďalej

Keď sa Slovák vyberie do sveta. Film OUT má za sebou historickú premiéru v Cannes Video

Režisér György Kristóf priniesol šarmantného hrdinu z východu.

Sándor Terhes ako Ágoston vo filme OUT.

Posielali ho kľačať na Červené námestie. Za film o ruskej korupcii sa mal kajať Video

Po filme Leviatan je Andrej Zvjagincev u Putina na čiernej listine

Ruský režisér Andrej Zvjagincev v Cannes.

Ako pozerať filmy: Veľkosť obrazovky treba vypočítať podľa kresla, na ktorom sedíte

Slovenský distribútor aj Will Smith reagujú na spor medzi Netflixom a festivalom v Cannes

Tilda Swinton (vľavo) v súťažnom filme Okja. Vyrobil ho Netflix.

Hitler by zviedol každého chlapca. Stačilo by mu dať uniformu

John Boyne, autor bestselleru Chlapec v pásikavom pyžame, hovorí pre SME o pôvode zla.

John Boyne (1971) je írsky spisovateľ. Napísal päť kníh pre deti a desať pre dospelých. Jeho najväčším hitom bola novela Chlapec v pruhovanom pyžame z roku 2006. Bola aj sfilmovaná.

Po rožky si chodí sám, nosí tašky z Tesca. Ako sa u nás správa filmová hviezda? Video

Producentka Lívia Filusová hovorí o práci na medzinárodnom projekte.

Jean-Marc Barr, hviezda filmu Magická hlbočina prijal hlavnú úlohu v slovenskom filme Pivnica.
Domov NajnovšieNajčítanejšieDesktop