Keď bol mladší, rozmýšľal o tom, že sa na Slovensko nevráti. Odišiel do New Yorku, kde ho fascinovala oddanosť amerických hudobníkov. Tých, čo spoznal, dnes MARTIN VALIHORA pozýva na festival One Day Jazz Fest.
Dlho ste žili v New Yorku, tam je džezových fanúšikov zrejme viac.
„Samozrejme, džez je tradičnou americkou hudbou. Tak ako my počúvame doma folklór, tak Američania bežne navštevujú džezové a bluesové koncerty.“
Organizujete festival One Day Jazz Fest, je ťažké k tomuto žánru potom pritiahnuť Slovákov?
„Čokoľvek silné dokáže pritiahnuť ľudskú myseľ. Napríklad Bratislavské jazzové dni sú dnes nielen hudobnou, ale aj spoločenskou udalosťou, kde sa ľudia stretávajú a rozprávajú sa o hudbe. Musíme džezu robiť lepšiu osvetu a pritiahnuť ľudí, ktorí nikdy na podobnom koncerte neboli, dať im nový zážitok. Nabúrať predsudky, ktoré k tomuto žánru môžu mať. Na Slovensku ich pri džeze majú mnohí. Lenže za posledné obdobie sa aj mimoriadne zmenil – už nie je tým, čím kedysi. Obsahuje fúzie mnohých vplyvov, hudobníci hľadajú vlastný jazyk mimo žánrových bariér. Musíme o ňom hovoriť inak, v kontexte.“
Dá sa tento žáner spraviť slovenskejším?
„Niektorí hudobníci sa o to pokúšajú. Na našom festivale napríklad môžete počuť mladú kapelu Cosmic Days, ktorá používa fujaru, krásne aranžmány so slovanskými prvkami zas počuť v piesňach Sisy Fehérovej.“
Martin Valihora pri vystúpení s Oscarom Rózsom. (zdroj: SME – JOZEF JAKUBČO)Oplatí sa teda o divákov bojovať?
„Skôr sa oplatí bojovať o ten moment, keď niečo spoločne zažijeme.“
Zdá sa však, že pred piatimi rokmi bolo v Bratislave viac džezových koncertov.
„Nemám ten pocit. Jeseň 2015 je na veľkých pódiách džezom presýtená. Klubová scéna je možno slabšia, asi to však súvisí aj s tým, čo ponúka naša džezová scéna. Hudobníkov nie je veľa.“
Prečo?
„Džez vyžaduje silný hudobný fundus, jazyk. Myslím si, že je dôležité, aby každý hudobník v istom období prešiel džezom, aby si osvojil mnohé hudobné prvky, ktoré sú jeho súčasťou.“
Vy ste tých žánrov skúsili mnoho, hrali ste predsa aj v IMT Smile.
„Nepovažujem sa za džezmena ani rockera, ani popového umelca. Mám rád hudbu. Pre mňa je dôležité to, čím dokážem daný projekt obohatiť.“
Keď si to porovnáte, čo je pre vás väčším úspechom? Spolupráca s japonskou klaviristkou Hiromi či s Collegium Musicum?
„Neviem si vybrať. Collegium Musicum je legenda, mal som pri nich možnosť zažiť odraz doby a veľké umenie Mariána Vargu a jeho spolupracovníkov. Hiromi zas pre mňa znamenala veľký hudobný posun a vstup na medzinárodnú scénu, veľké pódiá a festivaly. Aj keď nespolupracujeme už päť rokov, zostávame v kontakte. Obaja sa venujeme naraz rôznym projektom.“
Mnohých zahraničných hudobníkov pozývate na Slovensko vďaka kontaktom z New Yorku. Poznali ste predtým aj terajšieho headlinera Josého Jamesa?
„Toho práve nie, ale americkí hudobníci ma vždy fascinovali oddanosťou hudbe a tým, ako dokážu držať pohromade, sú flexibilnejší. Na Slovensku je viac závisti.“
Čo to znamená?
„Slovenskí hudobníci sa často prepadajú do ponorky, scéna je malá. Vznikajú skupiny, ktoré sa navzájom doťahujú – objavujú sa posmešky, nepriame narážky. To však nie je úlohou hudobníka: mali by sme sa skôr vzájomne inšpirovať a prestať vnímať barometre muzikality či hierarchie.“
Rozmýšľali ste teda o tom, že sa už na Slovensko nevrátite? Že ostanete v Amerike?
„Keď som ešte nemal rodinu, občas som nad tým rozmýšľal. New York bol predsa mojím snom. Stále sa chcem ešte viac stretávať a obohacovať. Aj preto dodnes pendlujem medzi apartmánom v Brooklyne a bytom v Bratislave. Hranie ma teší. Keď sa venujem hudbe, napĺňam svoj životný cieľ. Bubny mi boli predurčené.“
Predtým ste študovali aj klavír. Venujete sa mu ešte niekedy?
„Vôbec. Klavír bol pre mňa povinným nástrojom, neplánoval som sa mu venovať. Nútili ma naň hrať odmalička, potom povinne na konzervatóriu a na Berklee College. Skôr ma priťahujú strunové nástroje.“
Čomu pripisujete svoje úspechy? Talentu či tvrdej práci?
„Čiastočne aj talentu, schopnosti vnímať a napájať sa na hudbu ako médium. Som však rád činorodý – mám pocit, že keď veľa hrám, veľa dávam. Mrzí ma akurát, že individuálnu prípravu trochu zanedbávam. Človek sa musí naučiť vlastné telo donútiť, aby dokázalo vyrozprávať jeho hudobnú predstavu. Najčastejšie sa však rozohrávam pred koncertom.“
Máte pocit, že sa vám darí?
„Keď nepočítam tie chvíle, keď nie, tak áno.“
