Čo prezrádzajú knihy o svojom autorovi? Aký bol asi Jules Verne?
„Veľmi pracovitý a nadšený históriou. Z rôznych častí sveta zbieral bizarnosti, aby mal z čoho zostavovať svoje príbehy. Musel byť veľmi výkonný.“
Ako to, že sa neunavil a napísal toľko kníh?
„Asi preto, že vtedy bolo vo Francúzsku novinkou kokaínové víno. Dosť výrazne sa ním nadájal, dokonca písal ďakovné listy jeho výrobcovi. Vďaka povzbudzujúcim účinkom kokaínu sa mu výborne písalo – v tom období napísal najviac knižiek.“
Aj z jeho textov cítiť, že bol pod vplyvom omamnej látky?
„Nepredstavujte si to ako opitosť. To bola nabudenosť a na knihách to nevidieť.“
Brával si víno aj na cesty?
„Až tak veľa necestoval, akoby sa zdalo z jeho kníh. Plavil sa síce na vlastnej loďke po Dunaji, no pri písaní zašiel ďalej – aj do Ruska, Ameriky, Afriky, Ázie. Čítal veľa časopisov a kníh, a z nich urobil vlastné.“
Peter Krištúfek má dodnes doma Vernove knižky, len ich na čas zaniesol do pivnice. (zdroj: ARCHÍV P.K.)Bolo to zasnívané dieťa?
„Mal neuveriteľnú fantáziu, ktorú podporovalo obdobie pozitivizmu. Boli to krásne časy, veď pred vynájdením elektriny vedci tvrdili: Ešte chvíľočku, a už budeme o svete vedieť všetko. Budeme vedieť vysvetliť Boha, budeme vedieť vysvetliť celý svet! A keď elektrinu naozaj vynašli, Verne ju rýchlo zapojil do svojich príbehov. Napríklad do knihy Robur dobyvateľ.“
Takže nebol krok dopredu? Len vedel na vývoj rýchlo reagovať?
„Myslím si, že bol krok dopredu. Všetko predvídal. Veď sa aj dalo predpokladať, že keď napreduje vojenský priemysel, raz bude aj nejaká obrovská zbraň, ktorá by dokázala naraz zničiť celé kontinenty. Písal o tom vo Vynáleze skazy alebo v Oceľovom meste. V Ceste na Mesiac sa mu zas pekne podarilo opísať veci, ktoré sme pri začiatku vesmírneho dobrodružstva naozaj zažili. Pritom také stroje boli vtedy v kolíske.“
Ako sa s ním asi žilo, s takým rojkom?
„Musel to byť maniak. Nepočítal som, koľko kníh naozaj napísal, ani ako dlho bol činný, ale moja zbierka napríklad obsahovala dvadsaťpäť kníh. To som zistil, keď som ju dával do pivnice. A to je polovica, tretina toho, čo napísal, pretože pod pseudonymom písal aj úplne iné typy príbehov. Asi sa s ním nedalo žiť. Asi stále písal.“
Čo si myslíte, vedel strhnúť aj dievčatá? Nečítali ho väčšinou chlapci?
„Ja som ročník 1973, niektorí vtedy čítali edíciu Stopy a mayovky, ja som čítal vernovky – myslím si, že to bolo celkom bežné. Dievčatá čítali Annu zo zeleného domu, Janu Eyrovú. Čítal som ho, pretože keď som mal dvanásť, trinásť, zaujímala ma príroda aj geografia a o nej sa on vždy vedel rozpísať. Povedal by som, že tvoril klasický príklad písania v 19. storočí. Vtedy bolo treba začať zoširoka, ako keby ste sa na mesto najprv pozreli z vrtuľníka, potom sa z neho zahľadeli na štvrť, potom na dom, neskôr nazreli do okna a až nakoniec sa zaostrilo na človeka a jeho príbeh. Niektorí moji spolužiaci tie opisy preskakovali, ja nie.“
Z Vernovej knihy Cesta na Mesiac vychádzal vo svojom slávnom filme Georges Mélies. (zdroj: FDC)
Méliesov film Cesta na Mesiac z roku 1902 položil základy akčného žánru. (zdroj: FDC)Verne mal v podstate vždy tú istú štruktúru: dobrodružná cesta, dobré postavy, zlé postavy a tajomstvo, ktoré jedna z nich skrýva. Či mal aj iný trik?
„Mnohé romány sú také, ako opisujete, ale predsa nie sú všetky rovnaké. Napríklad Robur dobyvateľ a Robur pán sveta je obrazom vynálezcu, ktorý chcel získal najprv iba uznanie, a nakoniec sa stal diktátorom a tyranom, ktorý unášal ľudí. Dá sa povedať, že táto postava mala veľmi zaujímavý psychologický vývin. A iný pôdorys ako zvyčajne má aj román Michail Strogov, to je vlastne roadmovie 19. storočia.“
To je celkom zaujímavé. Aj moderné.
„Naozaj. Chlapík mal doručiť nejaký dôležitý dokument a putuje celým Ruskom až za Ural, kde ho ešte aj zajmú. Veľmi rád tiež mám knihu Hector Servadac, podľa nej nakrútil Karel Zeman film Na kométe. Obrovská kométa sa približuje k Zemi, kde sa odohrávajú rôzne príbehy, najmä v Alžírsku – vtedy vo Francúzsku. Pri Alžírsku naberie časť ostrovov na seba, odletí do Vesmíru, hoci podľa dráhy by sa mala vrátiť niekedy na Zem. Úžasne mu to myslelo a žáner roadmovie celkom prirodzene vyplynul z toho, že rád cestoval.“
No v jeho knihách skoro vždy chýbala romantická linka. Prečo?
„To vyplýva z toho, že asi nemal čas na manželku, na ženy. Ak sa aj nejaká ženská postava v jeho knihách vyskytuje, mužský hrdina na ňu kašle.“
Nepohŕdal ženami?
„Skôr ich nepoznal. A bál sa ich opisovať. Michael Strogov jednu stretol, bola z Lotyšska, a už-už sa vynárala romantická linka. No potom ju nechal vo vlaku a šiel si ďalej svojou cestou. Možno ho raz vydavateľ upozornil, že by bolo dobré vložiť do knihy aj romantickú linku pre prípadné čitateľky – a on to aspoň skúsil.“
Už začiatkom minulého storočia podľa Verna nakrútil Georges Melies Cestu na Mesiac. No dnes sa ho už filmári veľmi nechytajú. Už pre nich nemá čaro?
„Výborne jeho dielo zadaptoval Karel Zeman, ale naozaj, zaujímavé je, že Francúzov veľmi nelákal. Poznáte nejaký francúzsky film okrem Okolo sveta za 80 dní?
Dva roky prázdnin?
„Ten je britský, tuším. To že nevzniklo viac adaptácií, bude asi tým, že dobrodružné filmy sú drahé. A tiež tým, že filmári chcú nakrúcať umenie a Jules Verne sa považuje za padlú žánrovú literatúru, ktorá nie je hodna sfilmovania. No pre deti a mladých ľudí by to bolo výborné. Ktovie, možno Verne ešte len čaká na objavenie, tak ako aj Tolkien musel chvíľu čakať.“
Viete si predstaviť, ako by dnes mohol Verne vyzerať vo filme?
„Hm, filmári budú musieť vymyslieť nejakú novú interpretáciu, pretože svet už je ďalej, ako vo Vernových časoch. V tom už nie je prekvapenie ani napätie, diváka dnes neočaríte lietajúcimi prístrojmi alebo vzducholoďou. Taký film už bude musieť mať nejakú pridanú hodnotu a aj som veľmi zvedavý, kto nájde tú fintu. V každom prípade, z tých roadmovie by sa hneď teraz dali nakrútiť výborné filmy.“
Pamätáte sa na tú chvíľu, keď ste Verna prestali čítať?
„To je zaujímavá otázka. Zvyčajne si pamätám, kedy som niektoré veci začal čítať... Asi keď som mal šestnásť rokov.“
A prečo?
„Neviem. Začal som čítať iné knihy – chcel by som povedať, že také naozajstné knihy, ale to znie veľmi zle, však?“
Nie, len pokračujte.
„Mama mi vtedy vnútila nejakých Remarqueov. A tam sú už presne tie scény so ženami, ktoré si rozorvaný tínedžer veľmi rád prečíta.“
Zreštaurovaný film Cesta na Mesiac ozvučila francúzska skupina Air.
Spisovateľ na Mesiac neletel, no filmár áno
Bol to prvý akčnýa dobrodružný film. Cestu na Mesiac nakrútil Georges Mélies podľa knihy Jula Verna aj za cenu, že takmer skrachoval. Nedávno juso slávou zreštaurovali.
Fanatik alebo rojko? V histórii francúzskeho umenia bolo takých ľudí na pomedzí viac.Napríklad Georges Mélies, jeden z najslávnejších režisérov všetkých čias. Už jeho sny o filmových trikoch boli nákladné, musel rozpredať celú otcovu továreň na topánky, aby ich mohol domyslieť, zdokonaliť a použiť v praxi.
Predlohu už mal dávno vyhliadnutú, bola ním Vernova kniha Cesta na Mesiac, ktorú si doplnil fantasknými príbehmi H. G. Wellsa.
Úlohu mal ťažkú. Do filmového dobrodružstva skočil okamžite. Tesne po tom, ako bratia Lumierovci predstavili v Paríži svoj vynález a premietaním realistických záberov vlaku, ktorý prichádza na stanicu, vyplašili celé ľudové zhromaždenie.Jules Verne si mohol opísať v knihách, čo si len vyfantazíroval – Mélies musel prísť na to, aby aj filmový obraz vyzeral skutočne. Bol len rok 1902...
Bol len rok 1902, a teda žiadne počítačové triky neboli k dispozícii. No Mélies mal za sebou školu divadla aj kúzelnícky výcvik a dnes by sme povedali, že Jula Verna hravo preskočil. Vymyslel aj to, na čo si on netrúfol. Nakrútil film o vesmírnej výprave astronómov, ktorí si najprv čosi narysovali na tabuľu, potom si zostrojili raketu a odišli kolonizovať vzdialené vesmírne teleso.Že na tom telese sú aj bojovní obyvatelia, ich zaskočilo, dokázali ich však zneškodniť dáždnikom a v prípade väčšieho nebezpečenstva prosto iba zoskočili z Mesiaca dolu.
Dnes je jasné, že Cesta na Mesiac bol film, ktorým sa začala éra dobrodružných a akčných filmov. Nemá ani štvrťhodinu, no v tom čase to bol nevídaný celovečerný program a Mélies chcel, aby bol aj farebný. Zabudnite na čiernobiele fotografie, ktoré poznáte, dvesto pracantov kolorovalo negatív drahými anilínovými farbami.
Keď do filmového umenia a biznisu vstúpili Američania, Mélies skrachoval. Zatrpkol a povyhadzoval, čo mu film pripomínalo. Tak, ako sa nenápadne z pozornosti vytratili Vernove knižky, zapadla aj filmová Cesta na Mesiac. Dlho sa myslelo, že je stratená, ale v roku 1993 ju našli v Barcelone. Francúzi ju dali zreštaurovať a nanovo ozvučiť elektronickej skupine Air.
S veľkou slávou ju pred troma rokmi odpremiérovali v Cannes. Ani sa nemuseli tváriť, že je moderná, vždy taká bola. Premietala sa v najväčšej sále festivalového paláca a diváci pred ním stáli dve hodiny, aby si tých štrnásť minút veľkého dobrodružstva pozreli.
Kristína Kúdelová © SME
