Ten portrét azda vznikol k Vernovým päťdesiatinám. Aj keď úplne presné datovanie nepoznáme, vročenie je pri ňom uvedené. V roku 1878 bol Verne jubilant a doprial si rozsiahlu plavbu na svojej jachte Saint-Michel III, navštívil Lisabon, Tanger, Gibraltár aj Alžír. Keď sa vrátil, koncom roka vydal ďalší román z cyklu Podivuhodné cesty, slávneho Pätnásťročného kapitána.
Možno v ten deň ešte pred fotografovaním zašiel k holičovi, dal si pristrihnúť prešedivenú bradu, potom očistil slušivý oblek a žena mu pod krkom uviazala obľúbenú mašľu. Fototermín bol v tých časoch sám osebe sviatkom. Z najvydarenejšej románopiscovej podobizne je zrejmé, že Verne fotografovi dôveroval.
Pohľad má optimisticky radostný a sympaticky srdečný, v očiach vidno dušu večného chlapca a mierny náznak sprisahanectva. Za objektívom stál legendárny fotograf parížskej bohémy, Félix Tournachon, prezývaný Nadar. Vernov dávny priateľ.
Povolaní lietať
Tí dvaja si od prvej chvíle výborne rozumeli. Stretli sa už v roku 1861 v Klube vedeckej tlače. Obaja nadšenci a rojkovia verili v spásu a pokrok techniky, sociálnu spravodlivosť, no najmä vo veľkolepú budúcnosť vzduchoplavby. Verne v tom čase na čiastočný úväzok pracoval ako úradník v burzovej kancelárii a s posmelením Alexandra Dumasa zbieral skúsenosti ako divadelný libretista a dramatik. Budúceho otca sci-fi, autora vedecko-fantastickej literatúry, miláčika mladých dobrodruhov celého sveta, Nadar celkom očaril.
Obaja kedysi prišli do Paríža študovať, smädní po slobode a bohémskom živote, fascinovaní svetom možností technických noviniek. Nadar spriatelený s Balzacom, Baudelairom, Manetom a mnohými ďalšími vášnivo rád navštevoval salóny, okruhy ich známych sa prekrývali, bolo isto len otázkou času, kedy sa stretnú.
Netrvalo dlho a z pravidelných piatkových stretnutí vzišiel nápad založiť Spoločnosť na podporu lietania strojmi ťažšími než vzduch. Nadar sa stal predsedom, Verne sekretárom. Cieľom tejto spoločnosti bolo podporiť výstavbu lietajúcich strojov, ktoré by boli ťažšie než vzduch a zároveň by ich let mohol byť riadený.
Medzi ďalších členov združenia a podporovateľov patrili Victor Hugo, Jacques Offenbach, George Sandová a otec a syn Dumasovci. Čoskoro začali aj s vydávaním časopisu L’Aeronaute, jeho dvorným ilustrátorom sa stal Gustav Doré. Aj keď to nebol komer〜čný úspech a magazín si nezískal davy predplatiteľov, poskytol priestor na seriózne sformulovanie a uzemnenie vzletných fantázií.
Sny o výhliadkovom lete
Nadar mal už za sebou aj počiatočné praktické skúsenosti, v roku 1858 vyhotovil úplne prvé letecké zábery z balóna nad dedinkou Petit Bicétre a o rok neskôr fotografie z balóna, v ktorom sa vzniesol nad bitku pri Solferine, kde francúzske vojská porazili rakúsku armádu. Plánoval zostrojiť obrovský balón a organizovať vyhliadkové lety. Verne bol nadšený, téme sa sám venoval už niekoľko rokov. Táto inšpirácia mu pomohla nabrať v písaní nový smer.

Román o prelete balónom ponad Afriku ho ako autora preslávil a Nadarovi pomohol získať podporu verejnosti. Kniha Päť týždňov v balóne vyšla 31. januára 1863. Nadarov obrí balón Le Géant prvý raz vzlietol ponad Paríž 4. októbra v tom istom roku.
Vo svojej ďalšej úspešnej knihe Cesta na Mesiac (1865) Verne svojmu priateľovi definitívne vystaval pomník v románovej postave, ktorej meno vytvoril prešmyčkou z Nadara. Píše o ňom: „Je to nevšedný Parížan, duchom rovnako čulý ako smelý, neohrozený dobrodruh menom Michal Ardan.“
Ich priateľstvo pretrvalo. Z knihy Maxa Poppa Jules Verne a jeho dielo vyplýva, že o dve desaťročia neskôr Nadarovi v liste píše: „Milý priateľ, posielam ti cez Hetzela (Vernov vydavateľ, pozn. red.) nový román Robur dobyvateľ. Nájdeš v ňom všetky svoje nápady k otázkam lietania strojmi ťažšími než vzduch! Vo svete čistej fantázie som opäť oživil našu vec. Iste mi povieš, ako sa ti páči. Boli sme o dvadsaťpäť rokov mladší, keď sme sa o tom všetkom spolu zhovárali.“