„Alica! Tebe príbeh do rúk vkladám.
Čo s ním, to Ty už iste dobre vieš:
z kvetov, čo popri našom člne kvitli,
do pamäti si veniec uviješ.“
Dňa 4. júla v roku 1862 bol piatok a napriek slnečnému počasiu o čosi chladnejší a vlhší, ako by sa na leto patrilo. Z Oxfordu do Godstowu, tam, kde rieku Temžu volajú Isis, sa tri dcéry školského dekana Liddella člnkovali s rodinným priateľom, učiteľom matematiky Charlesom Lutwidgom Dodgsonom a jeho kamarátom.
Alice mala desať, jej mladšia sestra Edith sedem a staršia Lorina trinásť rokov. Aby dievčatá zabavil, Charles vyrozprával príbeh plný čudných postavičiek z bizarného sveta fantázie a práve vtedy celkom prvý raz odznela rozprávka, v ktorej dievčatko Alice nasleduje Bieleho králika do jeho nory a zažije neopakovateľné dobrodružstvá.
Charles bol aj vášnivým fotografom a Alice bola jedným z jeho obľúbených motívov. Bola to hra aj umenie, keď ju oblečenú za žobráčku fotografoval na statku okolo školy ešte pár rokov pred tým. To júlové popoludnie, keď sa vybrali na piknik, bola však Alice príbehom taká očarená, že Dodgsona poprosila, aby jej ho celučký napísal presne tak, ako ho porozprával.
