Festival Jeden svet vyhlásil za najlepší slovenský film dokument Tak ďaleko, tak blízko. Režisér Jaro Vojtek vie, že túto cenu má aj za svoju tvrdohlavosť.
Keby bol režisér Jaro Vojtek disciplinovaný, už pred pár rokmi by splnil požiadavku autistického centra Andreas a odovzdal by im dvadsaťminútový film, ktorý by oni používali na edukačné účely. No on neposlúchol, radšej sám seba vytrápil s presvedčením, že krátky film na takúto tému stačiť nebude a sedem rokov nakrúcal celovečerný film, ktorým by sa síce autistom do hlavy nedostal, ale dokázal by aspoň niečo veľmi podobné.
Dokument Tak ďaleko, tak blízko bol jedným z najzaujímavejších diel, aké sme tento rok v kine mali, a festival Jeden svet ho práve v pondelok večer vyhlásil za najlepší slovenský film v programe.


V nevhodných chvíľach
Za touto cenou možno vytušiť Vojtekovu tvrdohlavosť aj spoločenskú zodpovednosť, ktorú väčšinou pri nakrúcaní cíti – aj keby nechcel, pretože bez nej je to akési ľahšie.
„Bol som s týmto filmom na rôznych festivaloch a pri rôznych premietaniach, všetko to boli úžasné zážitky,“ hovorí Vojtek, „no najviac ma dojalo, keď som dostal správu od rodiny Vyskočilovcov. Vraj keď môj film videli lekári, rozhodli sa ich adoptívnemu synovi schváliť špeciálnu starostlivosť, o ktorú sa už roky neúspešne uchádzali.“
Jaro Vojtek, ktorý sa vždy spätne čuduje, prečo si nevyberá veselé témy, sa rozhodol pre metódu pozorovania. Vstúpil do rodín s autistickými deťmi a povedali by sme, že kameru zapínal v tých najnevhodnejších momentoch. Keď bol domáci vzduch nabitý napätím plynúcim z ťažkých situácií, frustráciou, stresom, nedostatkom trpezlivosti či opätovaných objatí.
Zároveň s mladými autistami viedol rozhovory o intímnych témach, pýtal sa ich, ako si predstavujú budúcnosť. Zdá sa, že sa ešte celkom neskončili. „Občas dostanem esemesku, vraj, mám nový foťák, Jaro, poraď, ako si mám nastaviť clonu? Čo mám robiť pri nočnom fotení?“
Sám v kamióne
Správa o cene z Jedného sveta zastihla svojho majiteľa nevyspatého, Vojtek sa práve vrátil z nakrúcania v Nemecku. Posledné dni sa cítil ako nomád, novodobý kočovník, pretože sprevádzal kamionistu, ktorý je väčšinu času na cestách. Jeho nový film bude o ľuďoch pracujúcich v zahraničí, bude sa volať Sedem dní. „Teraz tak trochu zažívam ich samotu, prežívam s nimi chvíle, ktoré sa nedajú naplniť. Občas im zavolajú blízki, ale to čas odlúčenia nijako nezmierni, vnútri cítia stav hlbokej vyprázdnenosti,“ hovorí.
Dokončovanie tohto filmu Jarovi Vojtekovi chvíľu ešte potrvá. Medzitým Česká televízia nasadí jeho seriál o českých a slovenských hokejistoch. Bude aspoň ten veselší? Uvidíme. Všetci žijú v USA.