FOTO: Gabriel Kuchta, archív
V roku 1939 ponúklo Dánsko azyl 360 židovským deťom z Československa, Rakúska a Nemecka. Na štyri roky ich u seba ubytovali prevažne farmárske rodiny. V roku 2010 tento zabudnutý príbeh objavila česká novinárka Judita Matyášová, vypátrala mená asi osemdesiatich českých tínedžerov, ktorí vo veku štrnásť rokov odišli do Dánska, skontaktovala sa s nimi a napísala o nich knihu Přátelství navzdory Hitlerovi. V roku 2013 za ňu získala cenu Arnošta Lustiga. V tom istom roku začala s izraelsko-slovenskou režisérkou NATAŠOU DUDINSKOU nakrúcať na námet svojej knihy filmový dokument Na Sever.
Príbehy českých tínedžerov pôsobia po sedemdesiatich rokoch hrozivo aktuálne. Viete si predstaviť, že by české a slovenské rodiny prijali napríklad sýrske deti?
Často si tú otázku kladiem. Priznám sa, bola som v šoku z reakcie českej a slovenskej spoločnosti a politikov na utečeneckú krízu. Ale potom som si všimla, koľko dobrovoľníkov chodí pomáhať, aké zbierky sa robia, takže také zlé to nie je. V podstate je to vždy o jedincoch. Neviem koľko, ale určite by sa našli rodiny, ktoré by si ich vzali.
Boli dánske rodiny židovské?
Ani jedna z nich. V Dánsku vtedy žilo asi 7500 Židov, akciu na záchranu detí však organizovala dánska pobočka Medzinárodnej ženskej ligy za mier a slobodu. Judit Shaked v dokumente spomína, že jej pestúnska rodina každé ráno čítala Bibliu a bola veľmi hrdá na to, že majú doma ‚chudák židovské decko‘.
Prečo také označenie?
Používali ho samotní protagonisti dokumentu. Vtedy sa tým deťom tak hovorilo. Vychádzalo to asi z inzerátov, ktoré ženská liga uverejnila v novinách. Mali titulky ako ‚Kto si vezme židovské decko?‘ alebo ‚Dánske matky, otvorte svoje domovy a srdce pre tieto nešťastné deti‘. Prihlásili sa tisíce rodín, oveľa viac, ako bolo detí.
Dita a kamaráti v Dánsku. (zdroj: Archív)
Dita, Hanka a kamaráti v Dánsku. (zdroj: Archív)Hlavným motívom bola teda chuť pomáhať?
Myslím, že áno. Či už išlo o pobožné rodiny, alebo nie, vyslovene boli hrdí na to, že pomáhajú a majú židovské dieťa. Osobne som sa rozprávala už len s pani Jensine Nygaardovou, medzičasom zomrela, a keď sme sa jej pýtali, prečo sa rozhodla prijať dieťa, nechápala našu otázku. Reagovala spôsobom: „Počuli sme, že je vojna, že sa tam dejú hrozné veci, že chúdence deti nemajú kam ísť, tak sme ich zobrali.“ To je na tom príbehu fascinujúce. Oni nič neriešili, mali pocit, že treba pomôcť, tak pomohli. Dáni v roku ´39 žili relatívne izolovane, väčšinou išlo o farmárov na farmách na samotách.
Nemali strach z rozdielnosti kultúr a náboženstiev?
S tým som sa ani raz nestretla. Nemali strach z inakosti, skôr boli zvedaví. Pýtali sme sa ich, či sa nebáli počas nemeckej okupácie, ktorá sa začala rok po príchode detí, a tvrdili, že vôbec nie. Len dostali príkazy, aby sa deti menej spolu stretávali na verejnosti. Ale samotné rodiny sa Nemcov nebáli.
Aká je situácia v Dánsku dnes?
Rozprávala som sa s mnohými Dánmi, prečo to už nie je také ideálne, prečo aj tam začína vládnuť odmietavá nálada voči utečencom. Tvrdili, že rozdiel je v číslach. Dánsko ich prijalo neporovnateľne viac než Česko alebo Slovensko. Vtedy pred vojnou to bolo zopár detí a navyše išlo o osobný kontakt. Boli to deti a boli v rodinách. Nebol dôvod na strach, poznali ich. Nebola to masa utečencov, ale konkrétni ľudia, ktorým pomáhali. Mnohí nám hovorili aj to, že tie deti sa okamžite integrovali. Veľmi rýchlo sa naučili po dánsky, chodili hrať futbal, na tancovačky, veľmi túžili byť súčasťou okolia.
To bolo podmienené asi aj vekom, mali štrnásť a chuť žiť, či nie?
Určite. Pre dospelého človeka s malým dieťaťom, ktorý nebýva v rodine a musí sa o seba starať sám, je to oveľa náročnejšie. Ale ide to.
V dokumente je život v pestúnskych rodinách vykreslený najmä pozitívne. Nie je možné, aby si každé dieťa tak dobre rozumelo so svojimi pestúnmi.
Väčšinou išlo naozaj o pozitívnu skúsenosť. Ale je pravda, že spomienky tých detí, ktoré dnes majú 92 až 93 rokov, sú výrazne prefiltrované. Oni sú totiž neuveriteľne vďační, že boli zachránení, uvedomujú si to, najmä pri pohľade na svoje deti, svoje vnúčatá, ktoré majú len vďaka tomu, že ich kedysi nejaká rodina vzala k sebe. Tento spomienkový optimizmus sme sa snažili vykompenzovať denníkom Hanky Dubovej.
14-ročná Hanka Dubová s rodinou pred odchodom do Dánska. (zdroj: Archív H.D.)
Hanka Dubová v Dánsku. Rok 1940. (zdroj: Archív H.D.)Čo v ňom píše o svojom vzťahu k pestúnom?
Hanka sa presúvala z rodiny do rodiny, nevedela si nájsť takú, s ktorou by si rozumela. Problém bol aj v tom, že české deti boli väčšinou z mesta a dostali sa na farmy, kde hneď v prvý deň museli dojiť kravy alebo šklbať holuby. Hanka sa sťažuje, že jej nikto nerozumie, nikto nechápe jej smútok, jej samotu. V jednej rodine ju obvinili, že kradne jahody, v druhej na ňu boli veľmi prísni, nerozumeli, prečo plače. Neuveriteľne sa jej cnelo za rodičmi. Inokedy mala pocit, že ich berú ako lacnú pracovnú silu. Píše, že to tam nenávidí a najradšej by utiekla, keby mala kam.
