SME

Kto si vezme to ‚chudák židovské decko‘?

Izraelsko-slovenská režisérka Nataša Dudinski (48). (Zdroj: Gabriel Kuchta - SME)
Kto si vezme to ‚chudák židovské decko‘?

Izraelsko-slovenská režisérka Nataša Dudinski nakrútila dokument o českých tínedžeroch, ktorí pred hrôzami druhej svetovej vojny ušli do Dánska. V pondelok mal svetovú premiéru na festivale Jeden svet.

FOTO: Gabriel Kuchta, archív

V roku 1939 ponúklo Dánsko azyl 360 židovským deťom z Československa, Rakúska a Nemecka. Na štyri roky ich u seba ubytovali prevažne farmárske rodiny. V roku 2010 tento zabudnutý príbeh objavila česká novinárka Judita Matyášová, vypátrala mená asi osemdesiatich českých tínedžerov, ktorí vo veku štrnásť rokov odišli do Dánska, skontaktovala sa s nimi a napísala o nich knihu Přátelství navzdory Hitlerovi. V roku 2013 za ňu získala cenu Arnošta Lustiga. V tom istom roku začala s izraelsko-slovenskou režisérkou NATAŠOU DUDINSKOU nakrúcať na námet svojej knihy filmový dokument Na Sever.

Príbehy českých tínedžerov pôsobia po sedemdesiatich rokoch hrozivo aktuálne. Viete si predstaviť, že by české a slovenské rodiny prijali napríklad sýrske deti?

Často si tú otázku kladiem. Priznám sa, bola som v šoku z reakcie českej a slovenskej spoločnosti a politikov na utečeneckú krízu. Ale potom som si všimla, koľko dobrovoľníkov chodí pomáhať, aké zbierky sa robia, takže také zlé to nie je. V podstate je to vždy o jedincoch. Neviem koľko, ale určite by sa našli rodiny, ktoré by si ich vzali.

Boli dánske rodiny židovské?

Ani jedna z nich. V Dánsku vtedy žilo asi 7500 Židov, akciu na záchranu detí však organizovala dánska pobočka Medzinárodnej ženskej ligy za mier a slobodu. Judit Shaked v dokumente spomína, že jej pestúnska rodina každé ráno čítala Bibliu a bola veľmi hrdá na to, že majú doma ‚chudák židovské decko‘.

Prečo také označenie?

Používali ho samotní protagonisti dokumentu. Vtedy sa tým deťom tak hovorilo. Vychádzalo to asi z inzerátov, ktoré ženská liga uverejnila v novinách. Mali titulky ako ‚Kto si vezme židovské decko?‘ alebo ‚Dánske matky, otvorte svoje domovy a srdce pre tieto nešťastné deti‘. Prihlásili sa tisíce rodín, oveľa viac, ako bolo detí.

Hlavným motívom bola teda chuť pomáhať?

Myslím, že áno. Či už išlo o pobožné rodiny, alebo nie, vyslovene boli hrdí na to, že pomáhajú a majú židovské dieťa. Osobne som sa rozprávala už len s pani Jensine Nygaardovou, medzičasom zomrela, a keď sme sa jej pýtali, prečo sa rozhodla prijať dieťa, nechápala našu otázku. Reagovala spôsobom: „Počuli sme, že je vojna, že sa tam dejú hrozné veci, že chúdence deti nemajú kam ísť, tak sme ich zobrali.“ To je na tom príbehu fascinujúce. Oni nič neriešili, mali pocit, že treba pomôcť, tak pomohli. Dáni v roku ´39 žili relatívne izolovane, väčšinou išlo o farmárov na farmách na samotách.

Nemali strach z rozdielnosti kultúr a náboženstiev?

S tým som sa ani raz nestretla. Nemali strach z inakosti, skôr boli zvedaví. Pýtali sme sa ich, či sa nebáli počas nemeckej okupácie, ktorá sa začala rok po príchode detí, a tvrdili, že vôbec nie. Len dostali príkazy, aby sa deti menej spolu stretávali na verejnosti. Ale samotné rodiny sa Nemcov nebáli.

Aká je situácia v Dánsku dnes?

Rozprávala som sa s mnohými Dánmi, prečo to už nie je také ideálne, prečo aj tam začína vládnuť odmietavá nálada voči utečencom. Tvrdili, že rozdiel je v číslach. Dánsko ich prijalo neporovnateľne viac než Česko alebo Slovensko. Vtedy pred vojnou to bolo zopár detí a navyše išlo o osobný kontakt. Boli to deti a boli v rodinách. Nebol dôvod na strach, poznali ich. Nebola to masa utečencov, ale konkrétni ľudia, ktorým pomáhali. Mnohí nám hovorili aj to, že tie deti sa okamžite integrovali. Veľmi rýchlo sa naučili po dánsky, chodili hrať futbal, na tancovačky, veľmi túžili byť súčasťou okolia.

To bolo podmienené asi aj vekom, mali štrnásť a chuť žiť, či nie?

Určite. Pre dospelého človeka s malým dieťaťom, ktorý nebýva v rodine a musí sa o seba starať sám, je to oveľa náročnejšie. Ale ide to.

V dokumente je život v pestúnskych rodinách vykreslený najmä pozitívne. Nie je možné, aby si každé dieťa tak dobre rozumelo so svojimi pestúnmi.

Väčšinou išlo naozaj o pozitívnu skúsenosť. Ale je pravda, že spomienky tých detí, ktoré dnes majú 92 až 93 rokov, sú výrazne prefiltrované. Oni sú totiž neuveriteľne vďační, že boli zachránení, uvedomujú si to, najmä pri pohľade na svoje deti, svoje vnúčatá, ktoré majú len vďaka tomu, že ich kedysi nejaká rodina vzala k sebe. Tento spomienkový optimizmus sme sa snažili vykompenzovať denníkom Hanky Dubovej.

Čo v ňom píše o svojom vzťahu k pestúnom?

Hanka sa presúvala z rodiny do rodiny, nevedela si nájsť takú, s ktorou by si rozumela. Problém bol aj v tom, že české deti boli väčšinou z mesta a dostali sa na farmy, kde hneď v prvý deň museli dojiť kravy alebo šklbať holuby. Hanka sa sťažuje, že jej nikto nerozumie, nikto nechápe jej smútok, jej samotu. V jednej rodine ju obvinili, že kradne jahody, v druhej na ňu boli veľmi prísni, nerozumeli, prečo plače. Neuveriteľne sa jej cnelo za rodičmi. Inokedy mala pocit, že ich berú ako lacnú pracovnú silu. Píše, že to tam nenávidí a najradšej by utiekla, keby mala kam.

Pokračovanie článku patrí k prémiovému obsahu Sme.sk
Aj vy môžete byť jeho predplatiteľom

Ročné predplatné
29 €
Objednať
Ušetríte až 17,80 € v porovnaní s mesačným predplatným
Štvrťročné predplatné
9,90 €
Objednať
Ušetríte 1,80 € v porovnaní s mesačným predplatným
Mesačné predplatné
od 0,98 €
Objednať
Cena 0,98€ platí pre nových predplatiteľov prvý mesiac. Ďalšie mesiace sú za štandardnú cenu 3,90€.

Už mám predplatné - prihlásiť sa

S predplatným získate:
  • neobmedzený prístup k obsahu Sme.sk, Korzar.sk a Spectator.sk
  • viac ako 20-ročný archív Sme.sk
  • čítanie a rozhovory z príloh TV OKO/TV SVET, Víkend a Fórum
  • neobmedzený počet diskusných príspevkov
  • neobmedzený prístup k videám a slovenským filmom na Sme.sk
  • dostupné na PC a v aplikáciach Android a iPhone

Čítajte ďalej

Agnieszka Holland bodovala na Berlinale aj za Slovensko Video

Zlatý medveď z prestížneho filmového festivalu patrí maďarskému filmu O tele a duši.

Víťazný film O tele a duši.

Fallgrapp: Pop sa na Slovensku mení, musí sa zmeniť aj vkus rádií Video

Elektronická hudba môže niekedy pôsobiť ako dielo robota. Juraj Líška sa to snažil zmeniť na novom albume V hmle.

Juraj Líška vytvoril projekt Fallgrapp pred tromi rokmi, jeho debutový album Rieka mal úspech na cenách Radio_Head Awards. Teraz dokončuje svoj druhý V hmle.

Zachytil vidiek taký, aký je. Preto film Zem spieva inšpiroval šou Video

Vo vzácnom dokumente Karola Plicku ľudia nemajú vek. Sú zárukou, že folklór je živý?

Slovenský vidiek Plicku fascinoval, ľudia ho tam milovali.

Boli služobníčkami umenia. Mladý teoretik skúmal kariéry slovenských herečiek

Karol Mišovic hovorí, že mnohí herci dokážu pomenovať syndróm svojej doby.

Eva Poláková.

Filmy o komiksových superhrdinoch by mali nakrúcať len z Lega Video

Do kín prichádza Lego®Batman. Ironizuje nielen Batmana, ale aj celú Ameriku.

Folklór zrkadlí, akí sú ľudia citliví na hranice

Etnomuzikologička Jana Ambrózová hodnotí šou Zem spieva.

Domov NajnovšieNajčítanejšieDesktop