Neprekážal tvorcom seriálu Divoké kone váš maďarský prízvuk? Nie je silný, ale trochu ho počuť.
Režisér Braňo Mišík sa ma na kastingu zo žartu pýtal, či mám frajera. Vtedy som nemala, tak mi odporučil, nech si nájdem a nech je to Slovák. Aby to pomohlo mojej slovenčine. Keď sme sa stretli druhýkrát, už priamo na pľaci, povedala som mu, že frajera mám. To je dobre, len pokračujte, bude to lepšie a lepšie, smial sa. Pravdou však je, že pred nakrúcaním seriálu som veľmi riešila svoj prízvuk.
Ako?
Napríklad som začala chodiť k logopedičke. V živote mávam obdobia, keď dostanem blok a cítim, že na tom musím viac pracovať. Je to normálna práca. Neviem, či sa mi prízvuk niekedy podarí úplne odstrániť.
Nebolo by jednoduchšie, keby vám scenáristi napísali postavu na telo, rovno s maďarským prízvukom?
O tom nerozhodujem ja, ale aj keby som rozhodovala, tak to v žiadnom prípade nechcem. Mám chuť s tým zápasiť. Aby to bolo otvorené a nenastala situácia, že môžem hrať len Maďarky.
V divadle s prízvukom nemáte problém?
Občas. Myslím si však, že človek je komplexný tvor. Toto som jednoducho ja, môj prízvuk je súčasťou mojej osobnosti. Sama mám rada, keď v americkom filme počujem aj iné prízvuky, nielen dokonalú angličtinu. To sme my, tu žijeme, sme rôzni. Nie všetci rozprávame čistou slovenčinou.
Po gymnáziu ste rok pôsobili v divadle Pesti Magyar v Budapešti. Nebolo pre vás hranie v rodnom jazyku bezprostrednejšie?
Určite bolo. Problém bol v tom, že som si Budapešť a tamojší divadelný život dopredu príliš zidealizovala. Nakoniec som nemala šťastie na ľudí, nestretla som takých, s ktorými by som si sadla, vytvorila svoj svet a rozvíjala ho. Pred Budapešťou, po gymnáziu, som robila prijímačky na herectvo na VŠMU, nezobrali ma, tak som to po roku skúsila znova a vyšlo to.
Pomohla vám ročná skúsenosť v divadle?
Určite. Vtipné je, že druhýkrát som na skúšky išla nepripravená, nenaučila som sa poriadne ani texty, a zobrali ma. Najdôležitejšie pre mňa však bolo, že som sa počas prijímačiek cítila dobre. Študenti ani profesori vôbec neriešili, že som Maďarka. Prekvapila ma taká otvorenosť, nepredpojatosť.
V budapeštianskom divadle boli spokojní s vaším prízvukom? Nebolo z neho, naopak, cítiť, že ste zo Slovenska?
Nie. Mám čistú maďarčinu. Maturovala som z nej, aj základnú školu mám maďarskú. Keby bola moja mama Slovenka, možno by som ten problém mala. Celá naša rodina sú Maďari, mojou prvou školou v slovenskom jazyku bola VŠMU.

Vtedy vaša slovenčina asi nebola veľmi dobrá, či áno?
Samozrejme, že nebola. Počas prvého ročníka by si nikto nebol ani pomyslel, že raz budem hrať v slovenskom jazyku. Druhý semester druhého ročníka som nestrávila v škole, pán Huba ma zobral do Komárna, do Jókaiovho divadla, kde režíroval Karamazovovcov. Dostala som krásnu rolu a krásny kostým. Pán Čorba ho kúpil v Paríži, bola som z neho nadšená. Veľmi rada spomínam na to obdobie, bol to nezabudnuteľný zážitok.
Po škole ste nenastúpili do Jókaiovho divadla, ale do Divadla Jána Palárika v Trnave. Prečo?
Mala som ponuky z maďarských divadiel, ale úmyselne som si vybrala slovenské. V maďarčine som vlastne naposledy hrala vtedy v druhom ročníku v Jókaiovom divadle. Faktom je, že pedagógovia Ingrid Timková a Vladimír Strnisko boli na mňa v prvých ročníkoch trochu tvrdší, ale nejako som dobojovala. Viem, že na svojej slovenčine musím ešte popracovať, ale páči sa mi, keď ma vie niekto prijať aj takto. Mám z toho radosť.
V týchto dňoch bude mať v trnavskom divadle premiéru predstavenie Mlynárkin pytač. Hráte aj v Zlatom kľúčiku. Úmyselne si vyberáte predstavenia pre deti?
To je náhoda. Mám angažmán, hrám, čo mi prikážu, nemôžem si vyberať. Musím však povedať, že predstavenia pre deti mi vyhovujú viac ako napríklad bulvár alebo dverové komédie. Mám pocit, že s deťmi mám lepší vzťah, niekedy si s nimi rozumiem lepšie než s dospelými. Dnes ráno sme hrali Zlatý kľúčik, je to dvojhodinové predstavenie, relatívne dlhé pre deti. Ani raz nevyrušovali a pred predstavením skandovali: My chceme divadlo. Bolo to dojímavé.
