BRATISLAVA - Eirika Glambeka Bøe z nórskej kapely Kings of Convenience kedysi fascinovala skôr hlučná tanečná hudba v nočných kluboch. Keď z nich potom nadránom prichádzal domov, tak začal skladať krehké gitarové melódie, aby si jeho uši zvykli na ticho. Odhadol tak zrejme potreby pol milióna fanúšikov na ich facebookovej stránke.
Nehovoriac o tom, že s Kings of Convenience vo štvrtok vypredali dva pražské koncerty a ten bratislavský len za niekoľko hodín po spustení predaja.
Sobotňajšie vystúpenie v Ateliéri Babylon rozdelili na dve polovice s prestávkou, pričom oba bloky sa začínali krátkym rozhovorom.
Dve gitary, dva hlasy
„My nehráme folk, pôvodne sme sa snažili tvoriť popové pesničky len s dvomi akustickými gitarami a dvomi hlasmi,“ hovorí Eirikov kolega z kapely Erlend Øye, s ktorým sa zoznámili na strednej škole v Bergene. Preto ich skôr inšpiruje Beatles ako Bob Dylan. Úvodná talkšou pomohla uvoľniť atmosféru, nórski hudobníci prekvapili ironickým humorom – akoby sa venovali stand up komédii a nie introvertným pesničkám.
Potom rozhovor promptne prerušili, aby zahrali hudbu, ktorú by niekoľkonásobne prehlušil potlesk publika, keby zneli naraz. Málokedy stačí k masovým ováciám minimalizmus pozostávajúci z vybrnkávaných tónov, clivého spevu takého jemného, až pripomína šepot alebo vietor a z jednoduchých, melancholických textov ako: „Zlyhanie je najlepším spôsobom, ako sa učiť vracať sa po vlastných stopách.“
Okrem gitár dvojica použila ešte miniatúrny klavír a s rytmom im pomáhalo lúskanie prstov z publika. Už po prvej piesni takouto hudbou Kings of Convenience ukolísali divákov do zádumčivého ticha.
Plachetnica v oceáne
Niektorí sa opierali o prísediacich, iní sa kolísali do rytmu so zatvorenými očami ako na plachetnici uprostred ľadového oceánu. Možno si v tak intímnej atmosfére ani nevšimli, že sa farby osvetlenia za hudobníkmi menia.
